November: Je to sviatok, nielen výročie

November 2012 / Prečítané 911 krát
   Pamätníkom sa zdá, akoby sa udalosti spojené so 17. novembrom odohrávali len včera. Na druhej strane 23 rokov už stačí na to, aby vyrástla nová generácia. Ako si na tieto dni spomínajú niektorí z množstva protagonistov? Ktoré okamihy im ostali zapísané v pamäti?
   Roman Féder, Bohuš Konečný, Ján Hacaj, Vladimír Čečetka či Ladislav Briestenský, to sú len niektoré z mien, ktoré zaznievajú v súvislosti s novembrom 1989 v Pezinku. Jedným z najčastejšie skloňovaných a spomínaných je aj Lajo Slimák. Mal vtedy 25 rokov a pracoval v OPUSe. „Chodil som po predajniach vymieňať gramofóny a už 16. novembra v Bratislave na Námestí SNP som videl študentov,“ spomína na protestnú akciu, ktorá sa konala zhodou okolností už deň pred 17. novembrom. O veľkej demonštrácii v Prahe a jej násilnom potlačení sa dozvedel počas víkendu. A hneď v pondelok sa dopočul o založení VPN.
   „Rozmýšľal som, čo mám urobiť, za kým ísť, keď mi pri dverách zazvonil Roman Féder,“ hovorí Lajo Slimák. „Pripomenul mi, že mám predsa kľúčiky od Pezinského rozprávkového divadla, v ktorom som pôsobil. Divadlo vtedy sídlilo v Osvetovej besede na Cajle. Ostali sme tam viacerí po celú noc, zakúrili sme si, mali sme spacáky, farby, papiere, handry a vyrábali sme plagáty. Spojazdnili sme aj starý cyklostyl. Počas dvoch nocí sme oblepili celé mesto".
   Spád udalostí predbehol očakávania. „Kto dúfal, že tak rýchlo odstúpi celé stranícke vedenie a že sa odstráni 4. článok ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohy strany?“ dodáva Lajo Slimák.
   Jednou z kľúčových udalostí bolo v Pezinku zasadnutie mestského výboru KSS v nedeľu popoludní, deň pred avizovaným generálnym štrajkom. „Na zasadnutie povolili prísť len jednému z nás a to bol Roman Féder, ktorý predniesol naše požiadavky,“ spomína na tieto chvíle primátor mesta a vtedy učiteľ Oliver Solga. „Bol však vnútri podozrivo dlho, takže my ostatní, čo sme stáli pred budovou, sme asi po hodine začali skandovať 'pustite Romana!'. Napokon prišli spolu s Ivanom Pesselom, vtedajším predsedom Mestského národného výboru a oznámili nám, že v ten deň demonštrácia nebude, pretože sa to už technicky nedalo zabezpečiť. Na druhý deň sa však aj v Pezinku pred Zámkom konal míting, na ktorom asi tisícka občanov posielala k lopate tých, čo si to zaslúžili.“
   Ľubomír Janečka, someliér a manažér Malokarpatského múzea, spomína, že práve v týchto priestoroch sa v tú pamätnú nedeľu 26. 11. stretli aktivisti u vtedajšej riaditeľky Hany Dolskej.
„Bol takmer zázrak vidieť v televízii a počuť v rozhlase veci, o ktorých sa dovtedy nesmelo hovoriť,“ hovorí Ľ. Janečka, ktorý v tom čase takisto pôsobil za katedrou. V pamäti mu utkvel najmä okamih, keď sa stal Václav Havel kandidátom na post prezidenta a pozval svojich priateľov na stretnutie: „Odučil som šiestu hodinu, fyziku a utekal som do Prahy. Odrazu sme sa dostali na Pražský hrad, na miesta, kam predtým, za Husáka, nemohla vkročiť ľudská noha. Mal som možnosť stretnúť sa s Martou Kubišovou, Pavlom Landovským, s Jaroslavom Hutkom... Boli sme všetci v obrovskej eufórii.“
   Eufória časom vyprchala a ani mnohé ideály z novembra 1989 sa nenaplnili. Pád železnej opony na hraniciach aj v našich mysliach však bol definitívny. A protagonisti týchto udalostí právom tvrdia, že 17. november je sviatok – nielen výročie.
 
(kam)
 

Ohodnoťte článok: