Pohrebné zvyky v Pezinku v minulosti

Október 2012 / Prečítané 2071 krát
Pohrebný sprievod neraz zaplnil celú ulicu.   Blízku smrť veštil hlas kuvika alebo štekot psov. Za predzvesť smrti alebo strašenie duchom zomrelého bol považovaný aj praskot nábytku. Vo vlhkých izbách totiž nábytok nasiakol vodou a na jar začal prirodzene vŕzgať.
   Keď bol človek smrteľne chorý, príbuzní mu zavolali kňaza. Kňaz, oblečený v superpelícii so štólou niesol v burze Oltárnu sviatosť, preto ho sprevádzal miništrant, ktorý zvonil, aby si okoloidúci ľudia kľakali. Domáci v izbe chorého pripravili stôl s bielym obrusom, krížom a sviečkami na položenie Oltárnej sviatosti.
   V roku 1960 bol postavený dom smútku na cintoríne v Pezinku. Tento článok priblíži priebeh pohrebov pred jeho postavením. Je však potrebné spomenúť, že nie všetci Pezinčania ho začali používať hneď po postavení a niektoré pohrebné sprievody sa konali až do polovice 70. rokov. Potom boli zakázané z dôvodu väčšej premávky.
   Keď človek zomrel, zastavili sa hodiny a zastrelo sa zrkadlo. Mŕtve telo preniesli z postele na diván, aby ho mohli obchádzať a ľahšie obliecť. Niekto z príbuzných išiel po truhlu, do ktorej ho vložili už oblečeného.
   Kostolník „zacingal“ na umieračik a to už sa k veži zbehli deti z celého mesta, ale aj okoloidúci. Počkali kostolníka, kým zišiel z veže a on im oznámil, kto zomrel. Ľudia prichádzajúci z vinohradov sa to dozvedeli od babiek, ktoré sedeli na lavičkách alebo kameňoch na priedomí a rýchlo rozšírili smutnú správu. Každý deň až do pohrebu kostolník zvonil o desiatej a o štrnástej hodine. Pred pohrebom však nezvonil, až počas celého pohrebného sprievodu cez mesto. Príbuzných a trogarov – nosičov chodila na pohreb povolávať rodina. Niesť rakvu na márach z domu zosnulého na cintorín nebolo ľahké, preto si rodina musela zabezpečiť viacero nosičov, najmä zo širšej rodiny - najmä, ale aj susedov a známych, ktorí sa pri nesení striedali. Keď zomrel mladý človek, vystrojili mu pohreb na spôsob smutnej svadby. Preto máry niesli družbovia so šerpami na ramenách a jedna z družičiek niesla na bielom vankúšiku zlomenú sviecu. Rodina si tiež musela zabezpečiť najmenej troch až piatich spevákov. Hrob vykopal a zakopal hrobár, ktorý asistoval nosičom pri zatváraní rakvy a pri jej spúšťaní do hrobu.
Dôležitou súčasťou katolíckeho pohrebu boli sviečky. Pozostalí počas úvodného spevu na dvore rozdali nosičom – trogarom a blízkej rodine sviečky, ktoré nezapálené držali v ruke počas celého pohrebu. Po príchode domov mali sviečku zapáliť a modliť sa pri nej za zosnulého. Niektorí ľudia ich rozrezali na dve alebo tri časti a zapálili ich na hrobe na cintoríne. Neskôr sa vždy našla nejaká žena, ktorá sviečky po pohrebe pozbierala a odniesla do kostola, kde sa použili na oltári. Keďže sviec v kostole pribúdalo, tento zvyk sa zrušil a zaviedli sa pohrebné obrázky s menom zosnulého a modlitbou.
   Do pohrebu bolo mŕtve telo v dome. Telá cudzích ľudí, ktorí nemali v Pezinku dom, boli uložené v drevenej márnici na cintoríne, ktorá bola pristavaná k evanjelickej pohrebnej kaplnke. V tejto márnici bol sklad hrobárskeho náradia.
   Mŕtve telo v rakve v dome uložili na dve „štokrle“ – stoličky bez operadla. Kto ich nemal, požičal si od známych. Pri rakve sa umiestnili dve alebo štyri sviečky, na stôl kríž a nádoba so svätenou vodou. Do nej sa namáčal „asparát“, krušpán lebo 4-5 zviazaných žitných klasov ktorými prichádzajúci kropili zosnulého. Zosnulého obliekli do šiat, ktoré si ešte za života pripravil. Ženy boli odeté do čierneho, ale na hlavách mali biely ručník alebo čepiec s „tylangrovým“ ručníkom. Mužovi obliekli bielu košeľu a tmavý oblek – podľa toho, aký mal. Mladších ľudí obliekli do bledších šiat a dievča obliekli ako družičku alebo nevestu do bieleho. Do ruky zosnulému dali pátričky a položili na neho 2-3 sväté obrázky. Nohy mŕtveho boli prikryté plachtou a horná časť tela odokrytá. Pred zatvorením rakvy sa celé telo prikrylo priesvitnou pohrebnou plachtou, ktorej okraje prevísali po okrajoch.
   Každý večer v dohodnutý čas prichádzali k rakve príbuzní a susedovci modliť sa za mŕtveho. Modlili sa pri ňom ruženec, litánie a rôzne modlitby za zomrelých. Pokiaľ bol mŕtvy v dome, jeho príbuzní spali v zadnej izbe. Kto ju nemal, spal u susedov. Ale našli sa aj odvážlivci, ktorí si povedali: „Čo mi spraví? Čo by som sa bál? Veď celé roky sme spolu spali.“ Pred pohrebom si museli pozostalí požičať máry, plachtu a sviečky. Keďže sa pohreb konal v dome, bolo ho potrebné pripraviť na príchod pohrebného zhromaždenia. Ľudia vylíčili steny dvora a pitvora a niektorí aj stenu z ulice. Umyli okná a upratali interiér domu.
   V deň pohrebu prichádzali do izby s rakvou účastníci pohrebu. Pri zosnulom sa pomodlili, pokropili ho svätenou vodou a podali ruku pozostalým. Najbližšia rodina stála pri rakve, ostatní vítali prítomných. Na cintoríne po pohrebe podali ruku pozostalým len tí, ktorí neboli na začiatku pohrebu v dome. Keď nosiči vyniesli rakvu na dvor na máry, speváci zaspievali: „Circumdede
runt me“ a určený človek rozdal sviečky. Do domu prišiel kňaz, ktorý vykonal pohrebný obrad. V rámci obradu speváci zaspievali odobierku, v rámci ktorej sa zosnulý symbolicky odobral od svojej rodiny – rodičov, manželky, bratov, sestier a ďalších.
   Po skončení obradu sa zostavil pohrebný sprievod na cintorín v tomto poradí: miništrant s krížom, chlapi, dychová hudba, speváci, miništrant s kadidlom, miništrant s kropeničkou, kňaz, nosiči s rakvou na márach, najbližšia smútiaca rodina, vzdialenejší príbuzní a ostatní prítomní. Na rakvu sa položili dva vence, medzi ne stojaci kríž a ďalšie vence sa zavesili na máre. V prípade, že bolo vencov viac, niesli ich jednotlivci, alebo boli položené na ďalších márach. Počas sprievodu sa modleník predmodlieval modlitbu posvätného ruženca, speváci spievali len dvakrát. V neskoršom období rakvu neniesli nosiči, ale na cintorín ju odviezli pohrebným autom.
   Pri bráne cintorína ich už čakali žobráci, keď pohrebný sprievod vchádzal do cintorína a speváci začali spievať. V meste totiž žobrať nemohli, lebo policajt by s nimi rýchlo urobil poriadok. Preto žobrali aj v „žebračine“ – predsieni Dolného kostola, kde sedeli na bočných lavičkách. Spomína ich aj Jozef Ľudovít Holuby: „Žobrákov je v Pezinku veľmi málo a tí chodia almužnu vyberať len v piatok, v čase pohrebov stávajú pri cintorových dverách a v dolnom katolíckom kostole ich sedáva pár počas služieb Božích.“
   Keď nosiči spustili rakvu do hrobu, hrob zakopal a upravil hrobár. Z rakvy sňali vence a kladli ich na čerstvý hrob. Keďže sa hroby zväčša neprikrývali kamennými platňami, pri ďalších návštevách smútiaci do hrobu zapichli sviečky.
   Po pohrebe bola blízka rodina pozvaná na „ karminu “ do domu zosnulého. Počet pozvaných závisel od finančnej situácie rodiny. Chudobnejší pohostenie nepripravili. Keďže priestor domu bol obmedzený, spevákom a nosičom často zaplatili víno vo vieche. V dome si nemohol každý sadnúť, ľudia postávali na rôznych miestach. V lete sa pohostenie konalo na dvore pod orechom alebo v pitvore. Pokrm bol skromný: bryndza, syry, klobáska, párok, tlačenka, pagáčky, oškvarky, chlieb a víno. Deťom a družičkám ponúkli kávu, čaj a koláče.
   Pohrebná svätá omša sa konala po pohrebe alebo v nasledujúci deň ráno. Počas nej sa v kostole vystavila tumba – prázdna rakva na katafalku, zakrytá čiernym pokrovcom s lebkou a kosťami, čiernym krížom a sviečkami. Tumba sa vystavila aj v deň výročnej sv. omše. Po pohrebe sa smútok držal jeden rok za rodičov, muža, brata a sestru, pričom pozostalí sa obliekali do čierneho, len muži si mohli obliecť bielu košeľu k čiernym nohaviciam. Ženy museli mať celý odev čierny.
   Evanjelické pohreby sa veľmi málo líšili od katolíckych. Rozdiel bol v tom, že kým u katolíkov všetky spevy spievali speváci, u evanjelikov spievalo piesne celé pohrebné zhromaždenie – pán farár im len oznámil číslo piesne. Pán farár prečítal celý životopis zosnulého a v rámci odobierky vymenoval celú rodinu a známych, s ktorými sa zosnulý lúči. Niektorí evanjelici mali pohreb z kostola, no rakva s telom sa nevnášala dovnútra, ale bola položená na márach v predsieni kostola. Evanjelické pohreby v Pezinku opísal aj Jozef Ľudovít Holuby: „U Slovákov je aj pri dome liturgia jako sa sluší a patrí a kázeň sa reční nad hrobom. U Nemcov pri dome niet liturgie, takže človek nevie, načo tam vlastne ten kňaz sedí? Sú vo zvyku aj takzvané tiché pohreby, kde mŕtvolu – obyčajne dieťaťa – vynesú k hrobu, a tam až sa obrad pohrebný vykonáva. Stáva sa to ale len zriedka. U evanjelikov chodí kostolník na pohreby povolávať, a neni vo zvyku, aby nepozvaný šiel na pohreb.“ Pôvodne evanjelici kladli na hroby zosnulých len kvety, sviečky nepoužívali. Preto keď sa zotmelo, evanjelická časť cintorína bola tmavá, zatiaľ čo v katolíckej časti svietili sviečky.
 
Peter Sandtner