Pohrebné zvyky v Pezinku v minulosti
Október 2012 / Prečítané 3000 krát
Blízku smrť veštil hlas kuvika alebo štekot psov. Za predzvesť smrti alebo strašenie duchom zomrelého bol považovaný aj praskot nábytku. Vo vlhkých izbách totiž nábytok nasiakol vodou a na jar začal prirodzene vŕzgať.Keď bol človek smrteľne chorý, príbuzní mu zavolali kňaza. Kňaz, oblečený v superpelícii so štólou niesol v burze Oltárnu sviatosť, preto ho sprevádzal miništrant, ktorý zvonil, aby si okoloidúci ľudia kľakali. Domáci v izbe chorého pripravili stôl s bielym obrusom, krížom a sviečkami na položenie Oltárnej sviatosti.
V roku 1960 bol postavený dom smútku na cintoríne v Pezinku. Tento článok priblíži priebeh pohrebov pred jeho postavením. Je však potrebné spomenúť, že nie všetci Pezinčania ho začali používať hneď po postavení a niektoré pohrebné sprievody sa konali až do polovice 70. rokov. Potom boli zakázané z dôvodu väčšej premávky.
Keď človek zomrel, zastavili sa hodiny a zastrelo sa zrkadlo. Mŕtve telo preniesli z postele na diván, aby ho mohli obchádzať a ľahšie obliecť. Niekto z príbuzných išiel po truhlu, do ktorej ho vložili už oblečeného.
Kostolník „zacingal“ na umieračik a to už sa k veži zbehli deti z celého mesta, ale aj okoloidúci. Počkali kostolníka, kým zišiel z veže a on im oznámil, kto zomrel. Ľudia prichádzajúci z vinohradov sa to dozvedeli od babiek, ktoré sedeli na lavičkách alebo kameňoch na priedomí a rýchlo rozšírili smutnú správu. Každý deň až do pohrebu kostolník zvonil o desiatej a o štrnástej hodine. Pred pohrebom však nezvonil, až počas celého pohrebného sprievodu cez mesto. Príbuzných a trogarov – nosičov chodila na pohreb povolávať rodina. Niesť rakvu na márach z domu zosnulého na cintorín nebolo ľahké, preto si rodina musela zabezpečiť viacero nosičov, najmä zo širšej rodiny - najmä, ale aj susedov a známych, ktorí sa pri nesení striedali. Keď zomrel mladý človek, vystrojili mu pohreb na spôsob smutnej svadby. Preto máry niesli družbovia so šerpami na ramenách a jedna z družičiek niesla na bielom vankúšiku zlomenú sviecu. Rodina si tiež musela zabezpečiť najmenej troch až piatich spevákov. Hrob vykopal a zakopal hrobár, ktorý asistoval nosičom pri zatváraní rakvy a pri jej spúšťaní do hrobu.
Dôležitou súčasťou katolíckeho pohrebu boli sviečky. Pozostalí počas úvodného spevu na dvore rozdali nosičom – trogarom a blízkej rodine sviečky, ktoré nezapálené držali v ruke počas celého pohrebu. Po príchode domov mali sviečku zapáliť a modliť sa pri nej za zosnulého. Niektorí ľudia ich rozrezali na dve alebo tri časti a zapálili ich na hrobe na cintoríne. Neskôr sa vždy našla nejaká žena, ktorá sviečky po pohrebe pozbierala a odniesla do kostola, kde sa použili na oltári. Keďže sviec v kostole pribúdalo, tento zvyk sa zrušil a zaviedli sa pohrebné obrázky s menom zosnulého a modlitbou.
Do pohrebu bolo mŕtve telo v dome. Telá cudzích ľudí, ktorí nemali v Pezinku dom, boli uložené v drevenej márnici na cintoríne, ktorá bola pristavaná k evanjelickej pohrebnej kaplnke. V tejto márnici bol sklad hrobárskeho náradia.
Mŕtve telo v rakve v dome uložili na dve „štokrle“ – stoličky bez operadla. Kto ich nemal, požičal si od známych. Pri rakve sa umiestnili dve alebo štyri sviečky, na stôl kríž a nádoba so svätenou vodou. Do nej sa namáčal „asparát“, krušpán lebo 4-5 zviazaných žitných klasov ktorými prichádzajúci kropili zosnulého. Zosnulého obliekli do šiat, ktoré si ešte za života pripravil. Ženy boli odeté do čierneho, ale na hlavách mali biely ručník alebo čepiec s „tylangrovým“ ručníkom. Mužovi obliekli bielu košeľu a tmavý oblek – podľa toho, aký mal. Mladších ľudí obliekli do bledších šiat a dievča obliekli ako družičku alebo nevestu do bieleho. Do ruky zosnulému dali pátričky a položili na neho 2-3 sväté obrázky. Nohy mŕtveho boli prikryté plachtou a horná časť tela odokrytá. Pred zatvorením rakvy sa celé telo prikrylo priesvitnou pohrebnou plachtou, ktorej okraje prevísali po okrajoch.
Každý večer v dohodnutý čas prichádzali k rakve príbuzní a susedovci modliť sa za mŕtveho. Modlili sa pri ňom ruženec, litánie a rôzne modlitby za zomrelých. Pokiaľ bol mŕtvy v dome, jeho príbuzní spali v zadnej izbe. Kto ju nemal, spal u susedov. Ale našli sa aj odvážlivci, ktorí si povedali: „Čo mi spraví? Čo by som sa bál? Veď celé roky sme spolu spali.“ Pred pohrebom si museli pozostalí požičať máry, plachtu a sviečky. Keďže sa pohreb konal v dome, bolo ho potrebné pripraviť na príchod pohrebného zhromaždenia. Ľudia vylíčili steny dvora a pitvora a niektorí aj stenu z ulice. Umyli okná a upratali interiér domu.
V deň pohrebu prichádzali do izby s rakvou účastníci pohrebu. Pri zosnulom sa pomodlili, pokropili ho svätenou vodou a podali ruku pozostalým. Najbližšia rodina stála pri rakve, ostatní vítali prítomných. Na cintoríne po pohrebe podali ruku pozostalým len tí, ktorí neboli na začiatku pohrebu v dome. Keď nosiči vyniesli rakvu na dvor na máry, speváci zaspievali: „Circumdede
runt me“ a určený človek rozdal sviečky. Do domu prišiel kňaz, ktorý vykonal pohrebný obrad. V rámci obradu speváci zaspievali odobierku, v rámci ktorej sa zosnulý symbolicky odobral od svojej rodiny – rodičov, manželky, bratov, sestier a ďalších.
Po skončení obradu sa zostavil pohrebný sprievod na cintorín v tomto poradí: miništrant s krížom, chlapi, dychová hudba, speváci, miništrant s kadidlom, miništrant s kropeničkou, kňaz, nosiči s rakvou na márach, najbližšia smútiaca rodina, vzdialenejší príbuzní a ostatní prítomní. Na rakvu sa položili dva vence, medzi ne stojaci kríž a ďalšie vence sa zavesili na máre. V prípade, že bolo vencov viac, niesli ich jednotlivci, alebo boli položené na ďalších márach. Počas sprievodu sa modleník predmodlieval modlitbu posvätného ruženca, speváci spievali len dvakrát. V neskoršom období rakvu neniesli nosiči, ale na cintorín ju odviezli pohrebným autom.
Pri bráne cintorína ich už čakali žobráci, keď pohrebný sprievod vchádzal do cintorína a speváci začali spievať. V meste totiž žobrať nemohli, lebo policajt by s nimi rýchlo urobil poriadok. Preto žobrali aj v „žebračine“ – predsieni Dolného kostola, kde sedeli na bočných lavičkách. Spomína ich aj Jozef Ľudovít Holuby: „Žobrákov je v Pezinku veľmi málo a tí chodia almužnu vyberať len v piatok, v čase pohrebov stávajú pri cintorových dverách a v dolnom katolíckom kostole ich sedáva pár počas služieb Božích.“
Keď nosiči spustili rakvu do hrobu, hrob zakopal a upravil hrobár. Z rakvy sňali vence a kladli ich na čerstvý hrob. Keďže sa hroby zväčša neprikrývali kamennými platňami, pri ďalších návštevách smútiaci do hrobu zapichli sviečky.
Po pohrebe bola blízka rodina pozvaná na „ karminu “ do domu zosnulého. Počet pozvaných závisel od finančnej situácie rodiny. Chudobnejší pohostenie nepripravili. Keďže priestor domu bol obmedzený, spevákom a nosičom často zaplatili víno vo vieche. V dome si nemohol každý sadnúť, ľudia postávali na rôznych miestach. V lete sa pohostenie konalo na dvore pod orechom alebo v pitvore. Pokrm bol skromný: bryndza, syry, klobáska, párok, tlačenka, pagáčky, oškvarky, chlieb a víno. Deťom a družičkám ponúkli kávu, čaj a koláče.
Pohrebná svätá omša sa konala po pohrebe alebo v nasledujúci deň ráno. Počas nej sa v kostole vystavila tumba – prázdna rakva na katafalku, zakrytá čiernym pokrovcom s lebkou a kosťami, čiernym krížom a sviečkami. Tumba sa vystavila aj v deň výročnej sv. omše. Po pohrebe sa smútok držal jeden rok za rodičov, muža, brata a sestru, pričom pozostalí sa obliekali do čierneho, len muži si mohli obliecť bielu košeľu k čiernym nohaviciam. Ženy museli mať celý odev čierny.
Evanjelické pohreby sa veľmi málo líšili od katolíckych. Rozdiel bol v tom, že kým u katolíkov všetky spevy spievali speváci, u evanjelikov spievalo piesne celé pohrebné zhromaždenie – pán farár im len oznámil číslo piesne. Pán farár prečítal celý životopis zosnulého a v rámci odobierky vymenoval celú rodinu a známych, s ktorými sa zosnulý lúči. Niektorí evanjelici mali pohreb z kostola, no rakva s telom sa nevnášala dovnútra, ale bola položená na márach v predsieni kostola. Evanjelické pohreby v Pezinku opísal aj Jozef Ľudovít Holuby: „U Slovákov je aj pri dome liturgia jako sa sluší a patrí a kázeň sa reční nad hrobom. U Nemcov pri dome niet liturgie, takže človek nevie, načo tam vlastne ten kňaz sedí? Sú vo zvyku aj takzvané tiché pohreby, kde mŕtvolu – obyčajne dieťaťa – vynesú k hrobu, a tam až sa obrad pohrebný vykonáva. Stáva sa to ale len zriedka. U evanjelikov chodí kostolník na pohreby povolávať, a neni vo zvyku, aby nepozvaný šiel na pohreb.“ Pôvodne evanjelici kladli na hroby zosnulých len kvety, sviečky nepoužívali. Preto keď sa zotmelo, evanjelická časť cintorína bola tmavá, zatiaľ čo v katolíckej časti svietili sviečky.
Peter Sandtner