Ocenené práce z XX. ročníka Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok

Júl 2012 / Prečítané 1268 krát
  Aj v tomto roku sa uskutočnila Literárna súťaž žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok. Prinášame úryvky z tvorby najúspešnejších mladých autorov XX. ročníka Literárnej súťaže.
Martin Žigo SOM RÁD, ŽE MÁM...
I. miesto – próza ZŠ
   Sú veci, ktoré sa okol nás dejú bez nášho pričinenia. Medzi takéto patrí aj sen. Obyčajný sen. Večer si ľahneme, zaspíme a on sa nám začne snívať. Volám sa Matúš a chcem vám porozprávať o mojich nociach a mojich snoch. Niektoré boli veľmi príjemné, no iné boli také, že som bol rád, keď som sa z toho sna zobudil.
   Pätnásteho júna som bol v škole. Úplne normálny školský deň, dokonca som dostal dve jednotky. Po škole som sa doma niečo naučil, potom som išiel na tréningy. Večer som si ľahol neskoro spať. Zaspával som veľmi ťažko, no zrazu som sa objavil vo zvláštnom svete. Bola tma a nevidel som si na vlastný nos. Ešte že som mal so sebou ruksak a v ňom baterku. Stál som pred veľkou bránou, za ktorou bola veľká prepychová vila. Zrazu pri mne zastavil veľký tmavomodrý jeep a z neho vystúpil pán celý v čiernom. Od strachu som sa nevedel ani pohnúť „Ahoj, Marko, čo stojíš, nasadaj do auta, ideme!“ povedal pán. V tej sekunde mi pulz stúpol asi na sto úderov za minútu. Zdvorilo som ho pozdravil a koktavo som sa spýtal:„A vy kto ste?“ Chlap sa zasmial a odpovedal: „Marko, nežartuj, predsa tvoj otec, veď tu nie je až taká tma, aby si ma nepoznal!“. V tom sne som si uvedomil, že je to naozaj môj otec. Nasadol som do auta, pripútal sa a mlčky sledoval cestu. Dlho sme nešli, no cestu som vôbec nepoznal. Bola to nejaká prepychová štvrť v meste, lebo naokolo boli samé veľké domy s parčíkmi. Zrazu sme pred jedným zastali a otec povedal: „Tak vysadať, sme doma.“ Dom bol celý modrý, dokonca aj strecha a vo veľkej záhrade som videl osvetlený bazén. Zrazu ku mne pribehli malá zlatá čivava a nemecký ovčiak. Asi to boli moje psy, lebo neštekali na mňa, iba sa okolo mňa vrteli a olizovali mi ruky. Doma rozvoniavali zemiakové placky s mäsom. Prišla ku mne pani v čiernych šatách a bielej zástere: „Ako ste sa mali, mladý pán? Večeru máte už na stole.“ Odpovedal som, ale stále som nechápal, čo sa deje. Po čase som zistil, že je to naša domáca. Po večeri som išiel do svojej izby, bola veľká, na stenách som mal fotografie z detstva a plagáty. Vedľa obrovskej postele som mal nočný stolík s lampou a množstvo kníh.
   Dokonca na jednej z nich som bol ako autor napísaný ja. Ja som vydal knihu, no úžasné!! Nad písacím stolom viseli moje diplomy z turnajov v stolnom tenise. Zistil som, že som najlepší stolný tenista v Európe medzi staršími žiakmi. Osprchoval som sa v hydromasážnej sprche, dal sa do pyžama a išiel som si nachystať veci do školy. No v izbe som nemal žiadne knihy ani zošity, ba ani peračník a školskú tašku. Hurá, v tomto svete neexistuje škola! Unavený som zaspal. Ráno ma zobudil štekot psov. Myslel som, že som precitol vo svojom svete, ale nie, sen pokračoval. Prišla domáca a do postele mi priniesla raňajky, voňavú praženicu a čerstvý chlieb, čaj a kroisant. Nechápal som, čo to je, kde som, prekonal som nejakú chorobu alebo blúznim? Zrazu mi zazvonil mobil. Prišla mi správa od nejakého dievčaťa menom Valleria. „Ahoj Maťko, tak dnes sa stretneme o piatej na námestí.“ Odpísal som jej „O.K“ Zobral som si mapu a naštudoval, kde sa námestie nachádza, ešteže sa vyznám v mapách. Vyfešákoval som sa a vydal sa na rande. Mal som obavy, či sa mi bude Valleria páčiť a či si budeme rozumieť. Bola nádherná a veľmi sme si rozumeli. Zašli sme na zmrzku a v parku sme kŕmili kačice. Vonku sme boli asi tri hodiny, ale mne to ubehlo, ako by to bola iba hodinka. Večer som bol ešte na počítači na pokeci, písal som si s kamarátmi, ktorých vlastne vôbec nepoznám. Bol som medzi nimi, zdá sa, veľmi obľúbený. Pred spaním som vbehol do bazéna a do posilňovne, ktorá bola v suteréne domu. Na ďalší deň k nám prišli Lionovci, boli to moji krstní rodičia, ktorí boli tiež veľmi zámožní. Bratranec Albert chcel u nás spať, aby sme mohli večer hrať poker. Boli sme dlho hore, a tak sme sa zobudili okolo obeda na vôňu hranoliek a vyprážaných kuracích nugetiek. Po obede, aby nám vytrávilo, išli sme si dať preteky v plávaní. Samozrejme, že som vyhral, veď som o päť rokov starší. Večer som bol s chalanmi v knihe a na pizzi. Večer, keď som išiel spať, cítil som sa akosi čudne, ako by ma stále niečo budilo. Budík !! pozrel som na hodiny, zaspal som! Všetko bol iba sen. Utekal som do kuchyne, kde ma na stole čakali raňajky. Rodičia boli už v práci. Zavolal som mame do práce, že ma veľmi bolí hlava a ona mi to zhltla. A tak som zostal celý deň doma, ale musel som sa učiť. Žiadna prepychová vila s bazénom a život bez školy! Zapol som si počítač a hral hry, zrazu počujem otca ako ide domov. Ale na moje šťastie sa rozprával so susedom, tak som stihol vypnúť PC a zabaliť sa do perín. Večer som išiel k spolužiakovi pre úlohy. No nieé! Dnes toho ale preberali, mám čo robiť. Dve hodiny som prepisoval poznámky, ešte šťastie, že mi odpadol tréning. V televízii som si ešte pozrel alpské lyžovanie a talentovú súťaž a potom som išiel spať. Opäť sa mi zle zaspávalo, lebo celý deň som nič nerobil, iba polihoval a čumel do telky a počítača. V duchu som sa ale tešil na pokračovanie toho pekného sna. Dal som si mlieko s medom, aby sa mi lepšie zaspávalo. Keď som okolo polnoci zaspal, tak to prišlo. Šok! Začalo sa mi snívať, ale nie o prepychovej vile, ale o akejsi chalupe na rozpadnutie. Bol som úplne sám v starej smradľavej chatrči plnej švábov a v roztrhanom oblečení. Ležal som na starom deravom matraci prikrytý iba dekou a bola mi veľká zima. Vykuknem z okna a pod stromom na lavici sedí muž so ženou, tiež oblečení v starých špinavých handrách ako ja. To nemôže byť pravda! To nie sú moji rodičia! Okolo idú chlapci na super bicykloch a smejú sa na nás a pokrikujú: „Vy žobráci špinaví, smradľaví, vy bezdomovci!“ a ešte všeličo iné. Samé urážky a nadávky. No my len sedíme a nevšímame si to. A aj keby sme na nich reagovali, tak čo, zbijeme ich a zasa by sme mali z toho zle iba my. Všetci traja sme zaliezli dovnútra a zapálili si sviečky, aby sme sa troška ohriali. Mama mi dala posledný kúsok starého tvrdého chleba, to bolo to jediné, čo sme mali doma na jedenie. Bolo to hrozné. Mama stále plakala a otec chodil a hľadal si robotu. Vôbec sa mi neprihovárali. Bolo mi z toho nanič. Chcel som sa z tohto hrozného sna zobudiť, ale nešlo to. Mama zobrala káru a išla do kontajnerov okolo bohatých štvrtí niečo nájsť na jedenie a oblečenie. Nič však nenašla, len kúsok starého chleba s kečupom a tvrdú žemľu. To bola naša večera. Schúlil som sa pod dekou do klbka a zaspal som. Skoro ránom som sa zobudil na piskot potkana. Rodičia ešte spali a ja som sa vybral s našou károu do smetiakov. Dnes som mal šťastie, našiel som dva celkom „čerstvé“ rožky. Po ceste domov ma stretol jeden muž. Keď videl, ako schuti jem suchý rožok, tak sa mu to uľútostilo a podal mi 10 euro. „Kúp si nejaké teplé jedlo, nech sa ti páči,“ dodal. Pekne som mu poďakoval a utekal som do obchodu kúpiť chlieb, šunku a maslo. Neodolal som a kúpil som si aj malinovku. Zostalo mi päť eur, ktoré som si skryl na horšie časy. Neviem, či môžu byť aj horšie časy, ale asi áno. Keď som prichádzal domov a zbadal som rodičov, hneď sa mi rozžiaril úsmev na tvári. Otec ma pochválil: „Ty môj šikovný chlapec, len dúfam, že si nič neukradol.“ Ja som s úsmevom odvetil: „Neboj sa, oci, to mi dala nejaká dobrá duša.“ Večer som si dal ešte kúsok chleba so šunkou. Dnes sa mi išlo ľahšie spať.
   Ráno som sa však zobudil celý spotený a po tvári mi tiekli slzy. Všade bolo ticho. Kde vlastne som? Otvorím poriadne oči – och super! Môj biely plafón nado mnou, oranžová stena, nočný stolík a oproti mňa akvárium s mojim korytnačkami. Fuu! Som doma vo vlastnej posteli, vo svojej izbe, žiadna chatrč, ani roztrhané šaty a prikrytý mojim voňavým paplónikom. Po chvíli na mňa volá mama: „Vstávaj, raňajky!“ Rýchlo som vyskočil z postele, sadol som si za stôl v kuchyni a keď prišiel otec, začal som im rozprávať o mojich snoch. Bola sobota, tak sme mali ráno na seba všetci čas, ja som nemusel utekať do školy, ani mama s otcom do práce. Začal som tým super snom. Otec mi na to povedal: „Máš nejakú bujnú fantáziu, nie?“ „Asi, áno,“ odpovedal som, „ale bolo by to super, keby sme si tak žili.“ Potom som začal rozprávať ten sen ako z hororu. Keď som ho dorozprával mama sa ma spýtala: „tak ako by si vlastne chcel žiť?“ Bez rozmýšľania som odpovedal: „No predsa ako milionár!“ Mama zavrtela hlavou a dodala: „Bolo by to asi pekné, keby sme mali všetko, bezstarostný život, ale na čo by si sa potom tešil, keby si už všetko mal?“ Začal som nad tým rozmýšľať a uvedomil som si, že som naozaj rád tomu čo mám, že si môžem pod stromček a k narodeninám želať veci, ktoré mi ešte chýbajú a tešiť sa z nich, že sa nemusím ráno budiť s hrôzou, že nebudem mať čo
jesť. Som rád, že žijem tak ako žijem, že mám mamu a otca, že chodím do školy aj keď často na ňu nadávam, že mám kamarátov, s ktorými sa môžem porozprávať.
 
Sebastian Bobáľ
2. svetová vojna z rozprávania starých a prastarých rodičov
Ocenená práca na danú tému
   Je koniec marca 2012. Slniečko vykuklo spoza hôr a svojimi lúčmi zohrieva polia, lúky, lesy a prebúdza ich k životu. Prišla jar. Všetko pozorujem zo zadného sedadla auta mojej tety Henriety. Dnešný deň je obzvlášť výnimočný, pretože ideme na návštevu k tetinej babičke do Malaciek. Veľmi sa teším, lebo toto bude naše prvé stretnutie. Babička je veľmi milá a veselá. Volá sa Emília, ale ja jej vraj môžem hovoriť Milka.
   Vravím jej aký je krásny deň a že o chvíľu sa budeme môcť chodiť aj kúpať. Babička Milka prikryvuje a dodáva, že keď bola mladá, dni neboli také krásne ako teraz. Spozorniem. A tak sa začína dobrodružstvo v Milkinom podaní:
   „Narodila som sa v roku 1928 v pätnástom okrese Boulogne, čo bola v tej dobe najchudobnejšia časť Paríža s pavlačovými domami. Spomínam si na prechádzky vedľa Seiny a v boulognskom lesíku.
   Ocko mal šťastie, dostal miesto správcu v cirkevnej škole a maminka robila kuchárku. Pamätám si, že vedľa kuchyne bol veľký zvon a keď bolo jedlo hotové, mama zazvonila a všetky deti sa zhrkli. Chudobné, ale krásne detstvo.
   Keď som mala päť rokov, začala som vystupovať s dievčatami z cirkevnej a baletnej školy. Všimol si ma filmový producent z Hollywoodu a oslovil ocka, aby ma pustil do Los Angeles nakrúcať detský film. Vraj som talentovaná. Ocko to však odmietol a ja dodnes neviem, prečo. Písal sa rok 1938. Ocko tajne počúval v noci rádio a bol zo dňa na deň smutnejší. Začal hovoriť o odchode na Slovensko. Bál sa invázie Nemecka do Francúzska a bál sa o svoju mamu, ktorá žila na Slovensku v dedinke Gbely na Záhorí.
Blížila sa vojna a bolo to cítiť všade. Ocko s mamkou sa stále rozprávali a mamka často plakala. Jedného dňa prišiel ocko s tým, že na druhý deň odchádzame.
   Spomínam si na plné nástupište, na plný vlak, na ľudí, ktorí boli aj v úložnom priestore na batožiny. Pamätám si len veľký hluk a detský plač... a Ženeva. Potom som spala až po Slovensko.
   Mala som krásne biele šatôčky a biele lakované sandálky. Vystúpili sme v noci, pršalo, všade plno blata a úplná tma. V porovnaní s Parížom som sa cítila ako v pekle. Nikto nás nečakal, boli sme unavení, uzimení a hladní. K domu otcovej mamy, babky Katky, to bolo päť kilometrov. Babka Katka, keď nás zbadala, mala slzy v očiach. Nevedela, že prídeme. Ocko nestihol poslať list. Bola rada, že sme u nej a v bezpečí. Ale mýlili sme sa všetci. Hitler sa dostal všade, aj do Gbelov. Ocko však všetko vedel dopredu. Stále počúval rádio.
   Vzadu za domom začal kopať bunker. Prikryl ho haluzinou, aby ho nebolo vidieť. Vedľa boli chlievy. Spoliehal sa, že smrad odplaší Nemcov.
   Jedného dňa prišli. K nám do domu sa nasťahovali traja dôstojníci. Ocko nanosil do bunkru zásoby jedla na týždeň. Nemci však zostali u nás dva týždne. Museli sme ísť po mlieko. Mala som vtedy pätnásť rokov a bola som veľmi zvedavá. Odvážila som sa pozrieť do okna. Veľmi som sa bála. Nemcov som si predstavovala ako strašných démonov s rohami. Vnútri však neboli démoni, ale dvaja pekní mladí chlapi. Jeden leštil čižmy a druhý balil kufre. Balili sa, ustupovali. Prichádzalo ruské vojsko.
   Zrazu ma niekto za mojím chrbtom oslovil: „Guten Abend, Fräulein!“ Tretí dôstojník sa odniekiaľ vracal a pristihol ma pri okne. Myslela som, že zomriem od strachu. Zaujímavé bolo, že ani jeden z Nemcov nebol prekvapený, že som tam. Naopak, smiali sa. Jeden z nich hovoril po francúzsky. Lúčil sa, ďakoval za dom, dal mi čokoládu a marmeládu. Povedal, že môžeme vyjsť z bunkra, že oni o nás vedeli a nechcú nám ublížiť. Že všetko zlo robí Hitler a jeho verní psi. Otcovi nechali na stole obrovský kus hovädzej kože, vraj na čižmy. A vraj máme čakať na Rusov, ktorí nás majú prísť oslobodiť. Tentokrát sa však máme schovať, lebo prvá línia sú ruskí väzni, vyvrheli a odsúdenci na smrť.
   A veru prišli. Tá prvá línia, ktorú spomínali Nemci, čo u nás bývali. „Naši osloboditelia“ si za oslobodenie pýtali daň. Brali a rabovali všetko, čo sa im páčilo, hlavne jedlo, hodinky a ... môj bicykel. Môj bicykel, jediný v dedine. Otec mi ho priniesol až z Francúzska. Väčšie sklamanie som v živote nezažila. Po pár dňoch, našťastie, toto vyčíňanie ruských vojakov skončilo. Prišli ich veliaci dôstojníci – Malinovského štáb a spravili s nimi poriadok. V krásnych uniformách, na krásnych koňoch. Prišli aj do nášho domu. A ja som sa po prvýkrát zamilovala. Volal sa Nikolaj, vysoký, urastený, s modrými očami. Ako ja. A páčila som sa mu aj ja. Bývali u nás asi mesiac. Často sme sa rozprávali, aj keď si vôbec neviem spomenúť ako. Ja som vedela len po francúzsky a po slovensky, on len po rusky.
   Keď prišiel čas lúčenia, plakali sme obaja. Sľúbil mi, že sa po mňa vráti. Dokonca písal na svoje veliteľstvo, ale nedovolili mu to, pretože bol zákaz doviezť cudzinku do Ruska.
   Časom som na Nikolaja zabudla. Môj život som prežila všťastí. Často však spomínam na tie časy, ktoré menili osudy ľudí ako na šachovnici. Čo by bolo so mnou, keby nevypukla vojna? Bývala by som pod Eiffelovou vežou alebo by som bola herečka v Los Angeles? Alebo by som sa vydala za Nikolaja a žila niekde v Rusku? Ktovie...hm".
   Som veľmi rád, že mi babička Milka rozpovedala svoj životný príbeh. Plynie z neho veľké ponaučenie. Ako hovorí babička Milka: „Nič nie je iba čierne alebo biele. Aj najväčší nepriateľ ti môže ukázať, že má srdce a svedomie a aj vysnívaný idol ťa môže pripraviť o ilúzie. Všetko je v ľuďoch.“
 
Lea Valachová TÚŽBA
Cena bez udelenia poradia – poézia ZŠ
Neviem, či si skutočný,
neviem, či ti mám veriť,
neviem, či sa toto niekedy
dozviem.

Nepoznám ťa.
Možno si len fiktívny.
No aj tak po tebe túžim.
 
Nemôžem si byť ničím istá.
Si pridobrý, aby si bol skutočný.
Len jedno viem isto.

Potrebujem ťa.
Moje srdce je až priveľmi temné.
Skús ho rozsvietiť.
Aspoň tým, že sa dočkám
odpovede.
 
Práce prešli len pravopisnými úpravami. Pozn. red.
 

Ohodnoťte článok: