Kto spieva, dvakrát sa modlí

December 2011 / Prečítané 1984 krát
   Tieto slová svätého Augustína by pokojne mohli byť mottom každého chrámového súboru, hudobného telesa, speváka či poslucháča, ktorý má otvorené srdce a dušu pre to, čomu naozaj verí. Hudba sa stala aj mottom života pána Jarolíma Šipoša (nar.1928). Jeho rodina sa do nášho mestečka prisťahovala počas druhej svetovej vojny, aby tu našla lepší život a vnútorný pokoj, tak prepotrebný pre dospelých i deti rodiny Šipošovcov. Jarolíma rodičia viedli k viere a aj vďaka nej sa v živote malého chlapca udiali onedlho priam zázračné veci: našiel si cestu do miestneho speváckeho zboru, začal sa aktívne zapájať do spevu počas bohoslužieb i svätých omší a aj keď sám o svojom hudobnom talente azda ani netušil, možno si len povedal, že aj cesta k hudbe je jednou z ciest k Bohu. Pre Jarolíma sa odvtedy hudba stala dôležitou súčasťou jeho každodennosti. Naučil sa hrať na klavíri, postupne sa odvážil ukázať aj ako sólový spevák zboru a neskôr dokonca chytil do rúk dirigentskú paličku.
   Prvý spevácky spolok v Pezinku má v rodnom liste zapísaný rok narodenia 1867 a ak mal spočiatku v pláne vystupovať počas roka na troch hlavných koncertoch – na sviatok založenia spolku, na Silvestra a fašiangy, na občianskych i cirkevných slávnostiach a pri bohoslužbách, v päťdesiatych a prvej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia bola činnosť rozrastajúceho sa pezinského chrámového zboru vďaka silnejúcemu protináboženskému tlaku v silne potláčaná. Nesmel organizovať žiadne koncertné vystúpenia a jeho činnosť sa musela obmedziť len na bohoslužby. Spevácky zbor však, našťastie, nezanikol, ba práve naopak. Normalizácia akoby všetkých zomkla k sebe v snahe vytrvať. Nácviky prebiehali v súkromí, v rodinnom prostredí jednotlivých členov súboru a možno aj vďaka tomu v ňom našli svoje miesto starí, mladí i deti mladých.
   Aj súkromný život Jarolíma Šipoša sa uberal smerom, ktorý výrazne dláždila hudba. Na prvom mieste však bola rodina, ktorá sa postupne rozrástla o štyri deti a Jarolím bol odrazu ako otec štyroch chlapcov postavený pred dôležité rozhodnutie: prijať vytúžené miesto v speváckom zbore Slovenskej filharmónie, alebo ostať pri rodine, svojom pôvodnom povolaní a pri pezinskom speváckom zbore? Zodpovednosť k ostatným nakoniec predčila osobné ambície a bolo rozhodnuté...
   Rok 1968 priniesol uvoľnenie tlaku v spoločnosti, čo hralo do karát aj súborom ako bol ten náš, pezinský. Konečne sa roztrhlo vrece s verejnými vystúpeniami, umenie speváckeho zboru sa razom dostalo do povedomia širšej verejnosti a dostavili sa aj prvé úspechy: súbor v Pezinku zorganizoval prvý ročník hudobného festivalu svojho druhu - Sakro Song, dokonca vycestoval do Ríma, aby sa tam predviedol a porovnal si sily so svetom. Nadšenie však netrvalo dlho a o krátky čas sa zbor opäť musel stiahnuť do ústrania. Nacvičoval prevažne v kostole, ku ktorému sa viažu okrem pekných aj absurdné zážitky. Napríklad ten, keď člen ŠTB kontroloval počas skúšky všetky noty, či v nich nenájde tajné šifry. Alebo ten, keď zástupca moci krúžil baterkou pred tvárou každého člena súboru, aby večer po skúške zistil, kto je kto...
   Súbor však obstál aj v tejto skúške a ako sa striedal rok s rokom, striedali sa v speváckom zbore aj jeho členovia. Starší odchádzali, prichádzali mladí, ruku si medzi dverami podávali často celé rodiny a taká bola a dodnes aj je atmosféra v súbore. Vrúcna, rodinná, priateľská. Podobným spôsobom sa medzi členov spevokolu dostal aj deväťročný syn Jarolíma Šipoša, Marián. Chlapec mal rovnaký hudobný talent ako jeho otec: od jedenástich rokov hrával na organe a doprevádzal na ňom bohoslužby, spieval pri liturgii a pri tom všetkom mimovoľne sledoval, ako jeho otec vedie zbor, ako sa pripravuje na skúšky a spoločné stretnutia. Keď v roku 1986 pán Šipoš ochorel, nikto, ani jeho syn netušil, že je to veľmi vážne. Otec si však tesne pred odchodom do nemocnice zavolal svojho syna Mariána a vysvetlil mu, ako sa číta partitúra, ako sa dirigent orientuje v dirigentských schémach a zveril mu aj knihu Základy dirigovania. Z nemocnice sa už pán Jarolím Šipoš nikdy nevrátil, odišiel v januári 1987.
   Pätnásťročný Marián sa zachoval ako zrelý muž a napriek strate dôležitého človeka prevzal celý súbor a začal ho prirodzene viesť. Po prvýkrát sa pred svojich spevákov postavil hneď na jar, len pár mesiacov po otcovej smrti. A stojí pred ním dodnes, už celých dvadsaťpäť rokov! Pod Mariánovým vedením sa súbor rozrástol o nových, talentovaných členov, dostal svoje hrdé meno Ad Una Corda, začal opäť verejne koncertovať a zbierať za svoje hudobné umenie vzácne trofeje a ocenenia.
   Stále je to však súbor s veľkým srdcom, ktorý myslí aj na druhých a na ľudí v núdzi. Okrem iných aktivít súbor založil a udržiava nádhernú tradíciu benefičných koncertov Cesty k sebe, z ktorých výťažok je tradične venovaný Klinike detskej psychiatrie Detskej nemocnice s poliklinikou na bratislavských Kramároch. Jedenásty ročník koncertov Cesty k sebe sa uskutoční už 15. januára 2012, o 16. hodine, v kláštornom kostole Najsvätejšej Trojice v Pezinku a bude sa niesť nielen v znamení pomoci najmenším, ale i v znamení úctivej spomienky na pána Jarolíma Šipoša a všetkých bývalých členov zboru Ad Una Corda. Aj vďaka nim v našom meste stále žije dobro, ktoré do ľudských sŕdc prináša hudba.
 
Gabina Weissová

Ohodnoťte článok: