Pamiatka zosnulých v minulosti

Október 2011 / Prečítané 2017 krát
   Sviatok všetkých svätých bol slávnosťou a spomienka na zosnulých – „dušičky“ sa v Pezinku začala už v tento deň, čiže v predvečer vlastnej spomienky na zosnulých. Preto už popoludní ľudia prichádzali na cintorín k hrobom svojich blízkych – podľa počasia, ktoré bolo v tomto období neisté. Na železné kríže zavesili veniec a na hrob položili kvety a sviece. Hroby neboli zakryté doskami, ale obrastené zeleným brečtanom. Evanjelici pôvodne kládli na hroby zosnulých len kvety, sviečky nepoužívali. Preto, keď sa zotmelo, evanjelická časť cintorína bola tmavá, zatiaľ čo katolícka osvetlená sviečkami.
   V deň dušičiek sa ľudia obliekli do čierneho odevu ako v deň smútku. U žien to boli najmä čierne ručníky. Ráno boli v kostole po sebe tri sväté omše, lebo v tento deň môže každý kňaz celebrovať trikrát. Ľudia sa zúčastnili toľkých, koľko v kostole vydržali, pretože v ňom bolo veľmi chladno. Uprostred kostola stála čierna tumba - prázdna rakva s čiernou prikrývkou, lebkou a kosťami, krížom a horiacimi sviecami. Ľudia opäť prichádzali na cintorín. Večer zvonili zvony, aby odprevadili duše, vykúpené z očistca modlitbami veriacich v tento deň.
   V Grinave v tento deň vyviedol pán farár v procesii veriacich na cintorín, kde vykonal dušičkovú pobožnosť pri centrálnom kríži. Tu odznel aj príhovor a kázeň. Neskôr sa nechodilo v procesii, ale pán farár v kostole vyhlásil, kedy sa veriaci stretnú pri kríži na cintoríne. Pri tejto pobožnosti sa spievala nasledovná pieseň, ktorú zložil grinavský farár vdp. Štefan Rácz:

My vás tu vítame, tiché hroby,
v ktorých skryté sú ľudské podoby.
Vy mnohé žalosti zakrývate,
ktorých svet nevidí, pokoj dajte.
Tu stoja pri hrobe siroty zarmútené,
a plačú, že sú opustené.
Vy mnohé žalosti zakrývate,
ktorých svet nevidí, pokoj dajte.

   Po dušičkovej pobožnosti sa ľudia rozišli k svojim hrobom. Bohatší ľudia ich ozdobili chryzantémami. Pospolitý ľud si plietol vence – dieťa dostalo biely veniec, dievča ružový, mladík modrý, muž tmavomodrý a žena červený. Týmito farbami bola zafarbená stuha z krepového papiera, ktorá bola ozdobou venca. Veniec pozostalí upevnili na kovový alebo drevený kríž nad hrobom. Koľko bolo na hrobe sviečok, toľko mal zosnulý rodiny. Ľudia nezabúdali ani na hroby, o ktoré sa nikto nestaral a aj na nich zapálili sviečku. Z cintorína ľudia nevzali ani steblo, báli sa, že mŕtvy to od nich príde pýtať. Hroby však navštevovali len na Všechsvatých a keď mal zosnulý výročie narodenia. Inokedy doma zapálili sviečku a tam sa aj pomodlili za zosnulého.
   Deti s kostolníkom vyzváňali na kostolnej veži každú hodinu až do polnoci. Predtým chodili po obci pýtať peniaze „na vyzvánaní“. Zvonilo sa totiž za tých, ktorým nezvonil umieračik, čiže najmä za tých, ktorí padli na fronte, aby ich dušičky neblúdili.
   Aj na Cajle v tento deň pálili na cintoríne sviečky. Vyrobili vence z umelých kvetov, iskierok, chryzantém a bukréty z čečiny. Členovia divadelného krúžku niesli v slávnostnom sprievode od kostola veniec svojim zosnulým členom na cintorín. Do polnoci zvonili deti na kostolnej veži. Začalo sa pri zotmení, na Anjel Pána. Zvonilo sa takmer bez prestania, iba každú hodinu bola päťminútová prestávka, počas ktorej dostali deti od blízkych žien nejakú korunku, ovocie, jablko, hrušky – hniličky, hrozno alebo hroznovú štrúdľu.
O cintoríne sa spieva aj v tejto starej pezinskej piesni, ktorej prvá časť je recitácia – úvod:
Ó cintorín, záhradka čudná,
aj keď veľa kvetov máš, veľmi si smutná.
Keď na hrobe sviečka horí, človek sa už len tíško modlí
a spomína.

Cintorín, cintorín, záhradka zelená,
do teba padajú predrahé semená.
Padajú, padajú, ale nevzchádzajú,
lebo ich hrobári hlboko dávajú.

Sadila som myrtu širokého lístia,
snáď sa mi mamička v tmavom hrobe vyspia.
Myrta mi uvädla, vietor lístie odnes,
má drahá mamička spia tam ešte podnes.

Vstávajte mamička, budem sa vydávať,
vstaňte a vystúpte požehnanie dávať.
Vstaňte a vystúpte na skalu vysokú,
odtiaľ uvidíte, jak nám ruky zviažu.

Zviažu nám ich oni na štyri uzlíčky,
že ich nerozviažu kňazove ručičky.
Zviažu nám ich oni na jeden veliký,
už ich nerozviaže celý svet široký.
 

Peter Sandtner
 

Ohodnoťte článok: