Oberačky v Pezinku v minulosti

September 2011 / Prečítané 2792 krát
   Oberačka sa v Pezinku začínala zvyčajne od 1. októbra. Termín sa často posúval, aby malo hrozno čo najvyššiu sladkosť. Keď sa blížil tento dátum, vinohradníci museli vymaľovať a vyvetrať pivnice, naolejovať preš, natrieť sudy a vyniesť ich von na dvor, kde ich vyvárali vrelou vodou. Náčinie na oberanie, predovšetkým drevené kade na hrozno vyniesli k potoku, umyli ich, naliali do nich vedrami vodu, lebo boli počas roka rozsušené. Kedysi boli totiž potoky na viacerých uliciach Pezinka, pričom najvhodnejšie podmienky na umývanie náčinia boli v potoku na dnešnej Kupeckého ulici, kde bolo na trávniku najviac miesta, na Zámockej a na Hrnčiarskej pod hradbami. Do oberačky musel mať každý vyčistený a ostrihaný vinohrad, v septembri odstránili posledné zeliny z vinohradu. Vinohradníci si pozháňali pomocníkov, aby stihli všetko čím skôr pooberať – kto nezohnal Pezinčanov, tomu podochádzali pomôcť príbuzní, ľudia z okolia alebo tovarichári až zo Záhoria alebo z dedín v okolí Serede. Išlo o roľníkov, ktorí už nemali prácu po skončení žatvy. Títo ľudia prichádzali Pezinčanom pomáhať aj počas kopačky. Vinohradníci pre nich museli pripraviť jedlo, ktoré si so sebou brali do vinohradu: slaninku, klobásu, salám, oškvarky, chlieb. Vo vinohrade tiež mohli jesť hrozno. Tovarichárom tiež museli pripraviť ubytovanie v dome. Po príchode z vinohradu im pripravili na večeru varené jedlá, najmä husté polievky s chlebom: fazuľovú, kapustovú, kelovú alebo slíže.
   Oberačky trvali niekedy aj dva týždne, ba aj viac, záležalo to od počasia. Tiež nemohli všetci vinohradníci súčasne oberať pre nedostatok furmanov, ktorí v čase oberačky prichádzali do Pezinka aj z okolitých dedín. Kto mal menej hrozna, odviezol si ho na káre. Oberať sa išlo približne o siedmej hodine. Vinohradníci oberali hrozno nožnicami, pôvodne vinohradníckym nožíkom – tým aj strihali vinohrad. Hrozno oberali do kýblov, z ktorých ho vysypali do putní. Muži – putnári nosili v putnách hrozno pozdĺž vinohradu na jeho koniec celkom dole, kde bol pripravený voz s drevenými kaďami. Ženy zdvíhali putnu na chrbát putnára a pritom zavýskali, aby všetci vedeli, že ďalšia putna je plná. Každý putnár mal dve putny – jednu práve niesol a do druhej sa nakladalo obraté hrozno. Keď boli kade na voze plné, odišli domov, bez ohľadu na to, koľko bolo hodín.
   Nasledovalo muštovanie. Hrozno roztláčali muštovnicou a nosili do pivnice do preša. Keď preš naplnili, zavreli ho a postupne priťahovali, až mušt vytekal do šaflíka. Postupne ho nosili do suda. Hrozno v dome spracovávali až do polnoci. Niekedy vinohradník zostal doma počas oberačky, aby spracoval hrozno, kým tovarichári prinesú ďalšie. Bohatší vinohradníci mali na voze veľké sudy s otvorom na hornej strane, nazývaným lajtra a ručný mlyn na mletie hrozna, položený na kadi. Pomleté hrozno potom cez lajtru nalievali do suda. Rozpučené a odležané hrozno ušetrilo miesto i robotu. Vinohradnícke domy mali často veľmi hlboké pivnice. Aby do nich vinohradníci nemuseli nosiť všetko hrozno, spúšťali ho dole do preša prostredníctvom hrantu cez otvor v múre priamo z voza. Keď takto naplnili preš, zvyšok natiekol do kadí.
Na záver oberačky vinohradník pozval tovarichárov na dožinky – slávnostný obed, na ktorom podával mäso, guláš alebo paprikáš a samozrejme hroznové, syrové alebo makové štrúdle. Bohatší vinohradníci ponúkali tovarichárom pečenú hus, najmä tým, ktorí u nich pracovali počas celého roka. Asi o dva týždne bol z muštu burčiak, o mesiac rampáš a mladé vína boli až okolo Vianoc. Mladé víno bolo požehnané v kostole na sviatok sv. Jána evanjelistu 27. decembra, kedy bol kostol hojne navštevovaný. K tomuto sviatku sa viaže aj táto stará posmešná pezinská pieseň zložená na melódiu piesne Čas radosti, veselosti:

Čas radosti, veselosti,
na svätého Jána,
keď sa dve-tri babky zídu,
dobré vínko chvália.
Ľudia sú v kostole,
jelitá na stole,
čas, radosti, veselosti,
už je aj tých jelít dosti na stole.

   Cajlania, na rozdiel od Pezinčanov, chodievali cez leto pomáhať gazdom pri žatve na Žitný ostrov. Žatva sa skončila na sviatok Nanebovzatia Panny Márie (15. 8.). Cajlania sa vrátili domov a chytro vytrhali zelinu z vinohradov a sušili ju pre kravy. Potom začali snímať révy nad štekmi. Ženy pouväzovali nožičky o inú, väčšiu révu, aby mohli povedať, že je to „ vinohrad jak panenka. “ Na konci uviazali mašličku – „ šmečku “. Zároveň sa povyžínali runy, aby chodník zostal čistý. V tomto čase sa zavreli vinohrady a začali ich vartovať hájnici. Do vinohradov už chodievali len tí, čo si chceli poškrabať zelinu, ak ju tam mali. A konečne sa vyhlásilo vinobranie. Začalo sa tým, že vinohradníci išli do potoka „ namáčať správu “ – čiže umyť putne, ktorých drevo bolo rozsušené, aby sa napilo vody. Ráfy putní sa popotĺkali a poometali. Náradie sa teda zalialo vodou a ponechalo sa v potoku. Vtedy sa totiž nekradlo. V čase vinobrania si Pezinčania najímali tovarichárov, Cajlania si však pomáhali navzájom. Pri oberačke spievali mladé dievčatá. Hrozno mlátili mlátami a až potom ho dali do prešu a do vypláchnutého a posíreného sudu. Keď sa všetko hrozno obralo, vinohradníci vyhotovili z hrozna veniec na spôsob koruny a odniesli ho gazdovi, ktorý ho zavesil v pitvore. Tam bol až do Vianoc. Gazda svojim robotníkom upiekol hus a ponúkol burčiak alebo víno. Počas oberačiek chodili chlapi po domoch a pomáhali gazdom prešovať. V domoch sa vtedy svietilo až do noci. Gazdov sa starostlivo pýtali, ako im to ide. Osobitne navštevovali ženy - vdovy, ktorým tiež veľmi pomáhali. Víno sa prvýkrát stáčalo okolo Vianoc, teda biele víno, nie červené. Vinohradníci si v tom čase chodili jeden druhému koštovať a navzájom pomáhať.
 
Peter Sandtner

Ohodnoťte článok: