Stretli sme sa s cajlanským richtárom

Júl 2011 / Prečítané 1346 krát
   Je ôsmym „novodobým“ cajlanským richtárom. Funkcie sa ujal na tradičnej prvomájovej veselici v bufete Pod hruškou. Insignie prevzal od predchodcu Laca Lichtnekera. Dohodli sme si s ním stretnutie na prvom podujatí pod jeho patronátom – Olympiáde pre deti. Nový richtár 61-ročný Pavol Fraňo priniesol do cajlanského klubu dôchodcov so sebou fľašku Veltlínskeho zeleného, aby nás ponúkol pohárikom vínka. A nie hocijakým. Pochválil sa, že víno vo fľaši s vlastnou etiketou je z jeho pivnice a na dvoch regionálnych výstavách získalo vinárske ocenenia.

l Ako ste sa dostali k richtárčeniu?

- Nečakane. Prišiel domov syn z bufetu Pod hruškou, že tam mám ísť v nejakej vážnej veci. Bol som v montérkach, pýtal som sa, či sa mám prezliecť. Že nie, aby som sa nezdržiaval. V bufete sedela partia Cajlanov a tí hneď na mňa, že tento rok budem cajlanským richtárom. Hovoril som im, že tam majú mladšieho, ale oni povedali, že chcú mňa. A tak ma vypudili z
mojej stareckej nory a stal som sa richtárom ...

l Cítite sa takým Cajlanom, ktorý dokáže nabudiť ostatných a urobiť niečo pozitívne pre obyvateľov?

- Vždy som sa zaujímal o dianie na Cajle. Aj vtedy, keď tu boli vážnejšie veci. Najvážnejšie to bolo vtedy, keď sme mali 6 rokov rozkopanú ulicu. Nebralo to konca-kraja. Vtedy sme sa dali viacerí dohromady, založili sme občiansky výbor. Začali sme do toho búšiť, prizvali sme si zástupcov mesta. Zistili sme, že jednoducho na Cajlu zabudli. S peniazmi, aj so všetkými snahami. Potom sa to pohlo. Druhý problém bol s komínom na sídlisku Sever, priamo nad našimi chalupami. Každý deň sa vyvalil z neho kúdol a okolie zasypal drobnou škvárou. Mali sme toho plné ríny. Kotolňa stála 56 miliónov s takouto technológiou. Tvrdo sme proti tomu vystupovali až do doby, pokiaľ nebola plynofikovaná. Keď sa na Cajle niečo dialo, vždy som sa zapájal.

l Zrejme v tom nechýbala ani kultúra ...

- Už ako 10-ročný som hral v mládežníckej cajlanskej dychovke pod vedením Jožka Mikesa. Obec nám dala nástroje a my sme 3- 4 roky cvičili a hrali. Chodili sme hrať tiež na pohreby. Keď som došiel z vojny s Jurom Fornerom sme obnovili činnosť ochotníckeho divadelného krúžku Ferka Urbánka. V osvetovej besede sme nacvičovali a hrali niekoľko rokov.

l Aké akcie ako richtár chystáte teraz?

- Asi to budú najviac kultúrne a spoločenské podujatia. Chcem sa podieľať na všetkých už zabehnutých akciách, ktoré tu na Cajle pre obyvateľov pripravujeme. Teraz robíme prvú: Olympiádu pre deti. Na rad prídu ďalšie, ešte sa musíme o nich bližšie dohodnúť s klubom dôchodcov či Klubom Cajlanov.

l Čo pre vás znamená funkcia richtára?

- Aj keď ide o čestnú funkciu, veľmi si toho vážim. Určite to človeka opäť „nakopne“, prinúti vás obzerať sa viac okolo seba, všímať si viac požiadavky ľudí. Častejšie sa budeme radiť a spolupracovať s poslancami za našu mestskú časť.

l Už vás aj oslovili ľudia na ulici „pán richtár“?

- Sranda musí byť. (Smiech) No musím sa priznať, som toľko ješitný, že mi to robí dobre. Nakoniec takéto oslovenie je vždy príjemnejšie, ako keby vás nazývali hanlivejšími názvami …

Tak teda, pán richtár, nech sa vám darí!
 
(mo)
   Cajlania si každý rok volia  richtára. Ide len o recesiu, ich richtár už nemá svoj úrad ani samosprávne kompetencie. Zanikli 1. januára 1948, kedy sa Cajla stala súčasťou Pezinka.
   Pred 8 rokmi sa obyvatelia tejto časti mesta rozhodli oživiť pomaly  vymierajúce tradície. Chceli prebudiť v ľuďoch zdravý lokálpatriotizmus, aby niečo urobili pre seba. Od toho času si aj volia richtára.
 

Ohodnoťte článok: