Pezinský pastier

December 2010 / Prečítané 2162 krát
  Jednou z postáv, ktoré v minulosti neodmysliteľne patrili k vianočnej atmosfére, bol pastier so svojím vianočným trúbením, vinšom a prútom marcinákom. Preto je vhodné pri príležitosti vianočných sviatkov priblížiť si život a prácu pezinského pastiera.
   Pezinská pastiereň stála takmer na konci dnešnej ulice SNP, blízko k prechodu k neďalekým bytovým domom. V budove pastierne bolo neskôr založené Jednotné roľnícke družstvo a boli tam umiestnené jeho prvé kancelárie. Posledný pastier Čajkovič už nebýval v pastierni, ale vo svojom dome na Hviezdoslavovej ulici.
   Veľa Pezinčanov chovalo kravy, aj Nemci v najkrajších domoch na Štefánikovej ulici mali každý po dve kravy. Zigmundíkova ulica bola známa tým, že na nej ľudia nechovali kravy, ale kozy. Kozy na pašu nevyháňali, ale domáci im nosili stravu.
   Pastier vyháňal pôvodne kravy cez dnešnú Bernolákovu ulicu, ktorej pôvodný názov bol Výhon, neskôr cez ulicu SNP. V ruke držal veľký bič, ktorým plieskal nad hlavou a hnal dobytok pred sebou. Kravy sa pásli na pažiti, pri jazere, ktoré ležalo takmer oproti pastierni. Keďže v ňom vyvierala voda, kravy sa cez deň mohli napájať. Okolité stromy im poskytovali chládok v letnom slnku. Na jeseň vzal pastier kravy na lúky.
   Pastier začínal pred sebou hnať stádo dobytka asi od pol ôsmej hodiny, keď už mali ľudia podojené. Ľudia otvorili bránu domu a vyviedli pred ňu kravu, ktorá už čakala na svojho pastiera. Kravy sa vracali domov okolo siedmej hodiny, keď už boli ľudia doma. Každý sa snažil mať doma aspoň deti, ktoré by krave otvorili bránu. Keď gazda nebol doma, krava zostala čakať na ulici. Na Kozej ulici (dnešná Kupeckého) sa kravy schovali pred slnkom v chládku stromov a pásli sa na tráve. Každá krava trafila do svojho domu. Spočiatku ich museli gazdovia usmerňovať, ale čoskoro sa to naučili.
   Tí, ktorí nemali vlastnú kravu, kupovali si mlieko od iných obyvateľov priamo u nich doma. Záležalo od vzájomnej dohody, či si mlieko chodili brať alebo im ho prinášali deti gazdu. Deti niesli mlieko v kanvičke cestou do školy, položili ju pred dvere a cestou späť zo školy už našli pri dverách prázdnu kanvičku. Keď niekto nemal odberateľa mlieka, jeho žena predávala mlieko na trhu, kde si ho mohli kúpiť tí, ktorí potrebovali viac mlieka. V Pezinku boli aj štyri obchodíky, kde ženy predávali mlieko, pričom boli dohodnuté s inými ženami, ktoré im svoje mlieko prinášali, aby ho mali dostatok na predaj.
   Na Vianoce chodil pastier vinšovať po domoch. Keďže domov bolo veľa, začínal už okolo sviatku sv. Martina v novembri. Do každého domu priniesol prút – marcinák, pomenovaný podľa sv. Martina. Pri svojom príchode zatrúbil a povedal básničku: „Kolko lístečkú na tomto prútečku, tolko nech vám Pán Boh dá do roka statečkú.“ Ľudia ho obdarovali peniazmi, niektorí aj hrncom fazule alebo zemiakov.
   Jozef Ľudovít Holuby o pezinskom pastierovi napísal:
„ Spomenutá, ako dlaň rovná pastvina, západne od mesta sa rozprestierajúca, pokrýva viac ako sto jutier plochy a poskytuje dostatočnú pašu veľkému stádu rožného dobytka, jehož pastier zavčas rána vytrubovaním akéhosi chorálu, a potom idylickým fafarkovaním skočnej melódie upozorňuje gazdinky, aby kravičky na pašu vyháňali. Popoludní zasa práskaním bičom, akoby výbuchmi petárd, dáva pastier na známosť, že zhromažďuje kravy na pašu. Rožný dobytok majú tu pekný a kravy zaopatrujú celé mesto dostatočne mliekom; a jako zo skúsenosti znám, dobrým a čistým, a vodou nerozriedeným. Ale som počul, že rožného dobytka je teraz značne menej, než ho bývalo predtým, a že viacerí, ktorí predtým kravu chovali, teraz len kozu držia, a majetnejší v stred mesta, pre zdraženie služobného osobníctva a všetkých hospodárskych prác, rožného dobytka sa radšej zriekli, keďže dobré mlieko a výrobky z mlieka hotové kúpiť možno. Je tu jedna dlhá ulica na predmestí „Kozou ulicou“ teraz, že tam stojí rodný domček maliara Kupeckého „Kupeckého ulica“ zvaná. Iste v tejto ulici do dávnych časov museli ľudia viac kozí, než kráv chovať. “
   O pezinskom pastierovi sa zachovali aj ľudové povesti, ktoré zachytil Ing. Fedor Jamnický: „V meste bolo zvykom, že v lete vyháňali dobytok na pažiť – prevetrať sa. Už skoro ráno pastier vytruboval a keď prestal, prestávku vyplnili pastierovi chlapci plieskaním biča. V minulom storočí boli v Pezinku ubytovaní dragúni a s nimi aj mladý dragúnsky poručík. Poručík sa rád zabával pod viechou. Ťažko znášal, že pastier práve pod jeho oblokom začína svoju nôtu. Jedného rána namrzený poručík zavolá: Hej, strýčko, poďte ku mne. Ja tak rád počúvam to vaše trúbenie. Viete to opravdu pekne. Za odmenu každé ráno bude na mojom okne pripravený šesták. Pastier sa potešil uznaním, lebo opravdu celý týždeň šesták na okne bol. V pondelok ráno pastier vesele trúbi. Hľadá šestáčik, ale ho niet. Pravdepodobne pán lajtnant zabudli. Keď ani nasledujúce dni pastier šesták nenašiel, nahneval sa a zvolal: Asta lajtinanta, čo si myslí, že mu budem pod oknom zadarmo trúbiť? A od tej doby poručík mal ráno pokoj a mohol zameškané dospať. “

  
„V letných mesiacoch každodenne vyháňali na pažiť kravy. Kravy zanechávali samozrejme stopy. Mestských otcov to namrzelo. Vydali nariadenie, že každý si musí svoje lajná odpratať. Sotva prešiel sprievod kráv, už majitelia domov vybiehali na cestu vyzbrojení lopatami a putňami a s pozoruhodnou šikovnosťou hádzali nazbierané lajná cez plecia do putien. Mesto ušetrilo na čistení a vinohradníci získali hnoj pre svoje vinohradíky a polia. Každý prišiel na svoje. “
   „Pastier mal mládenca, ktorý vedel priam umelecky vytrubovať. Bol fešák a mnohé dievčence pozerali za ním, keď vytruboval na kravy svoju sentimentálnu pesničku. V jednej z ulíc bývala nafúkaná pani mešťanostová, ktorá pastierovi zatrhla vytrubovanie: Tá pastír svina, nemsabad trombitálni. Pastier si povedal: Dobre, trúbiť nesmieme, ale plieskať bičom nemáme zakázané. Keď ale pani mešťanostová zakázala – pleskální, vyriešili pastieri otázku takto: Kravám a teliatkam, ktoré sa oneskorovali, zavesovali na krk tabuľky s nápisom: Aby si zajtra ráno už bola na ulici. Nevieme, či sa kravy naučili čítať, ale ráno bolo stádo aj bez plieskania a vytrubovania na ulici včas. “

   Aj v Grinave na sviatok sv. Martina chodil po domoch vinšovať miestny pastier. Do každého domu dal marcinák – tlstý brezový prút, ktorý musel odrezať v grinavských brezových hájoch už mesiac pred sviatkom sv. Martina. Skrúcal ho, aby na ňom ostalo lístie. Domácim totiž vinšoval, aby mali „toľko statečkú, koľko je na marcináku lístečkú“. Domáci pastiera odmenili vínom a proviantom, čo bola odmena za jeho celoročnú prácu. Pastier chodieval vinšovať po domoch aj na Vianoce, keď trúbil vianočné piesne a jeho sluhovia plieskali bičom.
   Pastierňou bol druhý dom od Pezinka, stojaci vedľa domu Titusa Virgoviča. Dnes na jej mieste stojí vzorový dom. Jedným z grinavských pastierov bol František Ščibran. Každé ráno vyšiel von a pred každým štvrtým domom pleskol bičom. To bol signál pre gazdiné, aby vyháňali svoje kravy a kozy pred dom, kde sa zaradili medzi dobytok vyhnaný z ostatných domov. Pastier ich pásol na Solobizniach, v Panskej záhrade alebo na priestranstve od cintorína smerom k Limbachu. Keď slnko spočívalo a gazdiné už boli doma, pastier hnal dobytok domov. Každá krava vedela, do ktorého domu má ísť, nikdy sa nestalo, že by vošla do cudzieho. Zaujímavá udalosť sa stala Martinovi Šmahovskému (1844-1890), ktorý pri pasení kráv našiel poklad. Vďaka tomu si postavil dom a kúpil vinohrad a zaradil sa medzi miestu elitu.
 
Peter Sandtner
 

Ohodnoťte článok: