Ďakujeme

Júl 2010 / Prečítané 1125 krát
   Zvedavosť, túžba, obdiv. Potom motýliky v bruchu a silné mamičkino stisnutie našej vtedy tak malej rúčky. Avšak všetok strach rýchlo zahnala prívetivosť pani učiteliek, ktoré sa už tešili na svojich nových virtuózov. Nakoniec už len krátka skúška, či mladému hudobníkovi sekne viac sláčik, flauta či čiernobiela klaviatúra. A tak sme sa stali súčasťou našej umeleckej školy, ktorá v nás mala prebudiť všetok umelecký potenciál a spraviť z nás ľudí, ktorí nebudú len prijímateľmi, ale aj tvorcami umenia.
Prvé krôčky neboli vôbec ľahké. Ako držať to čudo a ako z neho vylúdiť tón? Prvý „kohútik jarabý“ bol pre nás majstrovským výkonom a keď sme sa po prvý raz postavili pred hŕstku našich rodičov na internom koncerte, srdce nám priam vyskakovalo z hrude. Koľko bolo potom radosti, keď sme to mali za sebou.
   Vyrastali sme s naším hudobným nástrojom, naši učitelia sa z nás snažili vyťažiť čo najviac a pomaly sa z nás stávali ľudia s citom a schopnosťou vnímať umenie. Avšak prišli aj chvíle, kedy by sme najradšej naše husličky, flauty a klavíre nechali dôstojne zapadnúť prachom a predali ako starožitnosti. Vyskúšali sme naozaj všetky alternatívne spôsoby hrania, či to bol hod naším nie vždy milovaným nástrojom, alebo jeho let z druhého poschodia. Použitie ako športová pomôcka, ťažidlo, alebo jednoducho odkladací priestor sa často javilo ako lepšie využitie.
Avšak napriek chvíľam, kedy by sme najradšej s celou našou hudobnou kariérou okamžite sekli, to stálo za to. Sedem rokov na „zuške“ z nás spravilo ľudí, ktorí vedia cez krásu hudby rozdávať radosť a naplnenie, ktorí dokážu vložiť do melódie kúsok svojho srdca a ktorí vedia byť na chvíľu voľní ako vtáci, keď na krídlach tónov uletia niekam ďaleko, do sveta, kde panuje hudba.
   A za to sme vďační najmä vám, milí učitelia, že ste nám odovzdali kúsok z vášho umenia a snažili ste sa nás naučiť to, čo vy viete najlepšie; že ste to s nami nikdy nevzdali, aj keď to s nami často vyzeralo beznádejne a že ste boli takí starostliví a tolerantní, ako naši druhí rodičia.
Vďaka tiež patrí pani riaditeľke za všetky možnosti a snahu o čo najkvalitnejšie vzdelanie.
   Na sedemročnej ceste cvičenia, zlepšovania sa a učenia nás sprevádzali najmä rodičia, ktorí boli pre nás počas najťažších úsekov najväčšou oporou a ktorí popri nás kráčali od úplné ho začiatku až podnes. Ďakujeme vám.
Ďalej by som rada spomenula pána učiteľa Mráza, ktorý nás naučil tímovej práci a presvedčil nás o tom, že každý hlas ako aj každý človek je potrebný na vytvorenie dokonalej harmónie.
   Ostáva mi ešte jedno meno, na ktoré nezabudneme. Pani učiteľke Milčíkovej patrí veľká vďaka za každú hodinu teórie, kde sa nás snažila naučiť, že Bach nebol George ale Johann, za jej veľkú podporu a povzbudenie najmä počas posledného roku a za schopnosť spraviť z nás jeden absolventský kolektív.
   Vykračujeme do života, bohatší a naplnení. Začíname si tvoriť vlastnú melódiu a rytmus, ktorý nikto nezastaví. Vďaka, že ste nám dali prvý impulz a naučili ste nás písať si svoju vlastnú skladbu, vlastný životný príbeh.
 

Klára Horváthová
 

Ohodnoťte článok: