Celý svoj život zasvätil futbalu

Február 2010 / Prečítané 1524 krát
  Prvý priamy kontakt s futbalom zažil, keď mal desať rokov. Bol hráčom žiackeho, dorasteneckého i seniorského mužstva. Trénoval všetky hráčske kategórie v cajlanskom klube.V súčasnosti sa venuje mladším žiakom

   Reč je o Jozefovi Miškovskom, ozajstnej legende cajlanského futbalu. Čerstvý sedemdesiatnik zasvätil tomuto športu doslova celý svoj život. Svojej najväčšej záľube sa venuje od žiackeho veku, hral za mužstvá všetkých kategórií. Dlhé roky pôsobí ako tréner. Bol tiež funkcionárom klubu, asi tri roky vo funkcii predsedu. Celý čas zostal verný jedinému klubu
– v rodnej Cajle.

l Pamätáte sa na prvý kontakt s futbalom?

- Samozrejme, že áno. Na futbalové ihrisko ma priviedol otec, keď som mal desať rokov. To bolo ešte to staré ihrisko pozdĺž cintorína. Spomínam si, že v jednom rohu hracej plochy stála Božia muka, keďže sa nemohla odstrániť, hralo sa okolo nej. K aktívnej hráčskej činnosti ma priviedol starší brat Stano. Chodil som spolu s ním na ihrisko, on hral tiež za Cajlu. Do futbalu som bol od začiatku neskutočne zbláznený. Pritiahol som
k nemu aj bratov Vlada a Jána.

l Spomínali ste hráčsku kariéru, v ktorých mužstvách ste hrali?

- Bol som celý čas verný jedinému klubu, a to nášmu, cajlanskému. Najskôr som hral za žiakov, potom v doraste. Keď som mal 18 rokov, prišiel za mnou miestny športový činovník Ignác Miklenčič, či by som nechcel trénovať žiakov. Súhlasil som, chlapcom som sa venoval až do môjmu odchodu na základnú vojenskú službu. Vtedy žiaci ešte nehrali súťaž, súperov na priateľské zápasy sme si hľadali
v okolitých obciach.

l Po vojne ste sa vrátili k futbalu?

- Na návrat som sa ozaj veľmi tešil. O to bolo väčšie moje sklamanie, keď som po príchode domov zistil, že futbal tu skončil. Našťastie netrvalo to dlho. Dali sme sa do hromady viacerí nadšenci ako Vilo Pavelka, Rudo Kinder, Vlado Kovačič, Jaro Ondrejkovič, Janko Kováčik, Ludvik Demovič, brat Vlado Miškovský a činnosť sme oživili. Hlavným iniciátorom bol Paľo Hajko. Predtým dva roky robil v pezinskom klube, mal teda skúsenosti. Vyjednával nám zápasy, zháňal peniaze na dopravu, kúpil lopty, staral sa o dresy. Hrali sme však len priateľské zápasy v Limbachu, Kučišdorfe, vo Viničnom či Grinave. Na zápasy sme sa vozili na nákladných autách.

l Kedy ste začali hrať súťaž?

- To bolo neskôr. Pomohol nám Vlado Hacaj, ktorý predtým tiež pôsobil v Pezinku. Zostavili sme výbor telovýchovnej jednoty, ktorej predsedom sa stal Vilo Pavelka .Trénermi boli Ludvo Demovič a Vlado Kovačič, ktorý sa priženil z Cífera. Ja som hral na poste stopéra. Bolo to dosť ťažké obdobie. Peniaze sme získavali iba z organizovania zábav. Tá situácia sa zlepšila až neskôr, keď sa predsedom stal môj brat Stano. Robil na okrese a využívajúc jeho kontakty sme už ľahšie zháňali finančné zdroje. Cez súťažnú prestávku sme si dokonca mohli dovoliť zorganizovať aj nejaký zájazd, kde sa náš kolektív ešte viac stmeľoval.

l Ale vy ste sa stali aj trénerom áčka ...

- Áno, nastala taká situácia, že nečakane s trénerskou činnosťou v seniorskom mužstve skončili L. Demovič a V. Kovačič. V klube chceli, aby som trénoval a zároveň aj hral. To trvalo 3-4 roky. Potom som si povedal, že takto sa to už robiť nedá, bola to na mňa priveľká záťaž. Starosti s tréningami, určovanie zostavy a taktiky na zápas a potom ešte byť vzorom na ihrisku ako hráč... S hraním som preto skončil. Mužstvo sme stále dobudovávali. Z tohto obdobia je zaujímavý fakt, že sme dosiahli veľký športový úspech. Po víťazstve u veľkého rivala vo Vištuku, sme si zabezpečili postup do vyššej súťaže – 1.A triedy.
l Ako pokračovala vaša trénerská dráha?

- Po postupe záťaž na mňa i hráčov stále narastala. Narazili sme na ťažších súperov, prišli prehry. Často som kvôli ním nespával, dlho do noci som premýšľal, kde som urobil chybu. Trápilo ma to. Prišiel som preto s návrhom, aby bol realizačný tím rozšírený o asistenta trénera. Považoval som za dôležité poradiť sa s niekým o zostave a iných veciach, ktoré súviseli priamo s mužstvom. Keď prišiel na Cajlu z Moravy Miro Přichystal, považoval som ho za najvhodnejšieho kandidáta na svojho pomocníka. On bol však tiež hráčom. Pomoc mi prisľúbil, ale s tým, že zodpovednosť ponesiem ja. Po čase aj on zavesil kopačky na klinec. Keď ma zvolili za predsedu TJ, on sa stal hlavným trénerom .

l Ako vám chutil funkcionársky chlebík?

- Funkciu predsedu som zastával tri roky. Znovu ma to ale začalo ťahať k trénovaniu. Využil som príležitosť, keď od seniorov odišiel M. Přichystal. Ujal som sa mužstva spolu s Janom Stojkovičom. Nezotrval som však v tejto pozícii dlho, generácia hráčov, ktorých som kedysi pripravoval v mládežníckych kategóriách už z mužstva odišla. Prišli noví hráči, bolo medzi nimi už málo Cajlanov. Videl som, že srdcia tých chlapcov už tak nebijú pre cajlanský futbal. Vzdal som to a mužstva sa znovu ujal M. Přichystal. Zostal som len členom výboru.

l Mnohí by už od roboty, ktorá sa im nedarí, znechutene odišli. To nebol ale váš prípad...

- Je to pravda, ja som futbal mal natoľko rád, že by mi aktívna práca okolo neho veľmi chýbala. Nechcel som sa ešte zmieriť s tým, že by som už naň pozeral iba spoza čiary. Ludvo Demovič, tiež jeden z cajlanských futbalových fanatikov, trénoval vtedy žiakov. Na tréningy mu chodilo aj 40 chlapcov, taký veľký kolektív je ťažko zvládnuteľný. Ponúkol som sa, že mu pomôžem. Samozrejme to uvítal. Môžem povedať, že od toho času sa začalo jedno z mojich najkrajších trénerských období. Práca s mládežou mi robila a podnes robí ohromnú radosť, napĺňa ma nesmiernym optimizmom, cítim, že ma to robí mladším. Chlapci sa veľmi snažia, aj keď nie všetci majú na futbal talent, poctivo chodia na tréningy, nehľadajú žiadne výhovorky, nesklamú vás. Práci s mládežou v cajlanskom klube sa aktívne začali venovať moji nasledovníci Martin Balážik, Miro Přichystal, Tomáš Hupka.

l Je až prekvapujúce, že na Cajle je taký veľký záujem chlapcov o futbal…

- Záujem o futbal je tu ozaj veľký, možno aj preto, že je to jediný šport v tejto časti mesta. Treba však povedať, že to nie sú iba Cajlania, chodia k nám chlapci aj zo susedných sídlisk Sever a Muškát. Mám takú rokmi potvrdenú osobnú skúsenosť, že najviac talentovaných detí na futbal sa rodí na Muškáte.

l Momentálne koho trénujete ?

- Hoci mám na chrbáte už sedem krížikov, stále trénujem mladších žiakov. Hráme okresnú súťaž. Trénujeme dvakrát do týždňa, zápasy sú v sobotu. Na tréningy sa vždy starostlivo pripravujem, keďže chcem maximálne využívať určený čas a naučiť chlapcov čo najviac, prípravu si robím písomne . Teší ma, že máme skvelých rodičov, ktorí nám maximálne pomáhajú. Zabezpečujú na svoje náklady dopravu na zápasy, občerstvenie pre hráčov a iné.

l Takže trénovanie detí vás baví, predpokladám, že od tejto práce ešte neodchádzate …

- Rôčky pribúdajú, čas sa zastaviť prirodzene nedá, ale pokiaľ mi to zdravie dovolí a vidím zmysel mojej roboty, chcel by som sa jej ešte venovať. Dúfam, že sa nenaplní doberanie niektorých mojich rovesníkov a kamarátov, že mňa budú musieť z ihriska vyniesť.


   Jožkovi Miškovskému, želáme k jeho významnému životnému jubileu ešte pevné zdravie, veľa životného optimizmu a radosti z výchovy mladých futbalistov. Živio, pán tréner!
 
Milan Oravec
 

Ohodnoťte článok: