Na ceste k slobode

Február 2010 / Prečítané 1327 krát
  31. marca si Pezinok pripomína 395. výročie udelenia tzv. malého privilégia, ktoré získalo po dlhoročnom zápase miestnych mešťanov o nadobudnutie mestských slobôd. V čase feudalizmu, kedy predstavovalo absolútny vrchol mestskej slobody dosiahnutie statusu slobodného kráľovského mesta, bol jedinou inštanciou a oporou mešťanov v tomto boji panovník. Len on mohol udeliť mestu práva a výsady, vďaka ktorým sa mohlo vymaniť spod poddanského stavu voči svojmu zemepánovi a vďaka ktorým mohlo dosiahnuť vrchol vlastnej administratívnoprávnej suverenity.
   Prvé známe výsady pridelené Pezinku na popud miestnych feudálnych majiteľov – grófov zo Svätého Jura a Pezinka, pochádzajúce z polovice 14. storočia spadali do kategórie trhových výsad. Nebola náhoda, že pezinskí grófi vyvíjali enormné úsilie o pozdvihnutie svojho majetku a zveľadenia svojho panstva. Rozvoj hospodárstva a ekonomický vzostup vyhovoval totiž aj samotným feudálnym majiteľom. No, ako sa hovorí každá minca má dve strany. Ľud živiaci sa prevažne vinohradníctvom a dorábaním vína vítal možnosti, ktoré mu privilégiá poskytovali. Veď i prostredníctvom nich sa v našom meste urýchlil proces utvárania sebavedomej spoločnosti. Aj keď Pezinok bol a nasledujúce štyri storočia aj zostal zemepanským mestečkom grófov zo Svätého Jura a Pezinka, bol si vedomý svojho autonómneho právneho postavenia. Vďaka snahe zemepánov, trhovým privilégiám z rokov 1376 a 1466 a vďaka snahe pezinských mešťanov povedané slovami PhDr. Jána Dubovského, „starý Bozin práve v tomto storočí zanecháva obdobie detských rokov a vstupuje na cestu dospievania, cez obdobie mestečka k slobodnému kráľovskému mestu.“ Avšak bola to cesta dlhá a tŕnistá, popretkávaná množstvom prekážok, ktoré Pezinčania museli prekonať.
   Po vymretí rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka v roku 1543 zasiahlo toto územie v priebehu jedného storočia toľko zmien ako ešte nikdy predtým. Obyvatelia feudálneho mestečka, v ktorom sa postupom času vytvorila svojbytná samospráva si plne uvedomovali význam a hodnotu výsad, ktoré za čias pezinských grófov získali. Preto, po tom čo, sa Pezinok ako súčasť pozostalosti dostal do rúk panovníka, ktorý ho následne ponúkol do zálohu viacerým veľmožom, často nerešpektujúcim mestské práva, začalo sa obdobie sprevádzané zápasom mešťanov o potvrdenie a udržanie pridelených privilégií .
   Vrchol úsilia pezinských mešťanov o rešpektovanie práv a uznanie slobôd nastal po tom, čo sa Pezinok s priľahlým panstvom a hradom v poslednej tretine 16. storočia dostal do zálohu uhorskému veľmožovi Štefanovi Illesházymu, manželovi Kataríny Pálfyovej. Nerešpektovanie nadobudnutých privilégií a urbárom potvrdených povinností ako aj spory vedené o stanovenie dávky z vína boli príčinou zhoršenia vzťahu medzi obyvateľmi Pezinka a zemepánom. Tento stav opätovne prinútil predstaviteľov mesta, aby hľadali pomoc u panovníka. V prosbe, ktorú následne Rudolfovi II. predostreli, žiadali, aby po vypršaní lehoty zrušil záloh u Illesházyho, pričom sami ponúkli záložnú sumu 141 000 zlatých. Zároveň vyjadrili nárok aj na všetky príjmy z pezinskému panstvu náležiacich majetkov a to po dobu desiatich rokov. Kráľ spočiatku s návrhom súhlasil a sľúbil, že nikdy nedopustí, aby sa panstvo i mestá odcudzili kráľovskej korune. Preto mali Pezinok a Svätý Jur v budúcnosti patriť vždy len kráľovi, čo bol odrazový mostík k tomu aby sa z oboch sídiel stali slobodné kráľovské mestá. Pre Pezinok bola však táto túžba po slobode draho vykúpená. Veď len samotná záložná suma znamenala preň také finančné bremeno, že bolo nútené zobrať si pôžičky nielen od okolitých miest, ale aj od vlastných mešťanov. V roku 1600 na základe svojho sľubu nariadil Rudolf II. Štefanovi Illesházymu, aby po vypršaní záložnej doby prinavrátil pezinské a svätojurské panstvo korune. No Illesházy odmietol vôľu panovníka splniť. Reakcia na odpor voči danej požiadavke vyvrcholila v súdnom pojednávaní so Štefanom Illesházym. Avšak pod vplyvom vnútropolitickej situácie v krajine sa sľubne vyvíjajúci proces zastavil. Povstanie Štefana Bočkaya z roku 1604 skrížilo plány miestnemu obyvateľstvu. Illesházy, pridajúc sa na stranu Štefana Bočkaya, dokázal svojou politickou hrou dosiahnuť výhodnú pozíciu. Tá mu zabezpečila dobré východisko k presadeniu svojich požiadaviek, výsledkom čoho bola skutočnosť, že po uzavretí Viedenského mieru v roku 1608 sa pezinské a svätojurské panstvá spolu s obomi mestami stali opäť záložným majetkom Illesháyzho, ktoré mešťania stratili bez akejkoľvek finančnej náhrady. Illesházyho sebavedomie po tomto úspechu tak stúplo, že ešte v tomto roku žiadal na zasadnutí uhorského snemu, aby Pezinok spolu so Svätým Jurom stratili nárok na miesto a hlas v sneme, pričom aj prípadné udelenie kráľovských slobôd malo podliehať výlučne vyjadreniu tejto stavovskej inštitúcie. Pezinok márne vysielal urgencie a protesty smerom k panovníkovi. Po smrti Rudolfa II. sa celá vec len presúvala a riešenie ostávalo v nedohľadne. Keď však v roku 1609 Illesházy umrel, vycítili pezinskí mešťania novú príležitosť. Na neustále naliehanie Pezinčanov povolal nový uhorský panovník Matej II. zástupcov oboch sporných strán, no napriek prípravám sa problémy ohľadom majetkovo-právneho postavenia mestečka na najbližšom sneme neprerokúvali. Situácia sa zmenila po súdnom procese s pozostalou vdovou a dedičkou po Štefanovi Illesházym Katarínou Pálfyovou, keď sa v roku 1610 pezinskí mešťania opäť stali vlastníkmi pezinského panstva. Avšak radosť z dosiahnutého stavu netrvala dlho. Vysoké dlhy Pezinka, ktoré nebol schopný splácať, ako aj tlak šľachty vo veci nezákonného vlastnenia sporných šľachtických majetkov si vynútili ďalší zásah panovníka. V roku 1613 Matej II. odňal mestu pezinské panstvo, zaplatil polovicu dlhov s prísľubom udelenia mestských privilégií. Prechodný stav, v ktorom sa naše mestečko po tomto akte ocitlo, trval takmer dva roky. Až rok 1615 priniesol so sebou prísľub očakávaných zmien. Práve v tomto roku uhorský snem so súhlasom Mateja II. potvrdil a schválil privilégiá, čím Pezinok dosiahol status slobodného kráľovského mestečka. Dvadsaťpäť výsad, ktoré boli potvrdené snemom upravovali hospodársko-právne vzťahy, vrátane regulácie vinohradníckych práv a povinností, úpravu samosprávy a s ňou súvisiacu administratívno-súdnu pôsobnosť. Mestečko mohlo vynášať vlastné štatúty týkajúce sa vnútorných záležitostí obce a v príp. potreby malo možnosť dovolania sa na kráľovskom personálnom súde. Zaujímavosťou je potvrdenie zvykového práva pri voľbe richtára a zástupcov mesta pri, ktorej panovník vyjadril vôľu „aby Nemci, Maďari, a Slováci bez ohľadu na národnosť niektorého sa volili na mestské úrady, pričom každoročne sa mali tieto voľby obnovovať.“ Pezinku bola naďalej povolená sloboda od platenia mýta a potvrdené už existujúce trhové privilégiá. Zároveň bol týmto krokom definitívne odlúčený od pezinského panstva, pričom sa presne definovali chotárne hranice. Dedina Cajla bola v rámci týchto opatrení spolu s ďalšími susednými dedinami a usadlosťami oddelená od mesta a pridružená k hradu a pezinskému panstvu. Tento nepochybne významný krok pre naše mestečko bol stupienkom k dosiahnutiu dlho očakávaného cieľa. Pezinok nadobudol týmto krokom práva slobodného kráľovského mesta, aj keď len s titulom mestečka, čo mu umožňovalo okrem požívania ostatných výsad aj výsadu povolávania svojich vyslancov – ako právoplatných zástupcov mesta na uhorský snem, ako aj možnosť v príp. potreby s následným povolením panovníka, obohnať mesto hradbami.
 
Mgr. Lucia Burdová
 

Ohodnoťte článok: