Pred dvadsiatimi rokmi sme išli do Temešváru

December 2009 / Prečítané 1202 krát
   V týchto sviatočných dňoch si pripomíname jednu dôležitú udalosť, ktorá sa odohrala v našom meste pred dvadsiatimi rokmi.
   Dňa 24. decembra 1989, keď u nás zvíťazila Nežná revolúcia, v našom meste sa konala zbierka potravín a liekov pre trpiacich občanov v Rumunsku, kde zúrila občianska vojna. V tom čase tam bolo veľmi veľa ranených a obetí, hlavne v oblasti Temešváru. V Pe-zinku prebiehala zbierka na pomoc postihnutým. Občania mesta, aj susedných dedín prinášali potraviny, lieky, prikrývky a iné veci. Zhromažďovalo sa to v Starej radnici.
   Na podnet primátora Ing. Pessla a vedenia mesta boli prizvaní na pomoc pri tejto charitatívnej akcii ďalší ľudia. Zozbierané veci bolo treba dopraviť do Rumunska. Tiež vďaka Františkovi Debnárovi, ktorý riadil aviu, sa vydali na cestu, pritom vôbec nevedeli čo ich vo vojnou postihnutej krajine čaká. Na cestu sa vybrali páni Pessel, Hacaj, Čečetka, Slimák, F. Féder, F. Šafár, Greguš, Tahotný, Šimonovič, Debnár (ospravedlňujem sa tým, ktorých som nemenoval). Záznam s videokamerou z tejto akcie som robil ja, autor tohto článku. Videozáznam z tejto akcie nie je k dispozícii, ale mám prísľub z Nadlaku, že nám ho pošlú. Pokúsim sa preto popísať túto akciu slovom.
   Cesta do Rumunska prebiehala pokojne, autobus a avia nocou ukrajovali kilometre cez Maďarsko. Pohonné hmoty sme tam čerpali zadarmo. Na maďarsko-rumunské hranice sme dorazili okolo 11.hodiny. V pohraničnej dedine Maco (MR) sme sa zastavili v miestnej škole, kde sa zhromažďovali zbierky z viacerých štátov. V telocvični boli deky, potraviny, lieky. Keď sme videli, že potraviny sa tam už kazili, rozhodli sme sa, že budeme pokračovať až do Temešváru, kde sa najviac bojovalo a kde ľudia najviac trpeli. Rozhodli sme sa tak aj napriek tomu, že nás od nebezpečnej cesty odhovárali.
   Po ceste stáli kolóny vozidiel, my sme však išli stále ďalej. Nevedeli sme, čo nás čaká, ale chceli sme lieky dopraviť do miesta určenia. Asi dva kilometre od mesta Arad sme museli zastaviť. V tesnej blízkosti (asi 100 m) sa strhla prestrelka medzi povstalcami a vojakmi miestnych kasární. Na pokyn francúzskych dobrovoľníkov Červeného kríža sme sa museli vydať na cestu naspäť. Bolo nám veľmi ľúto, že sme neprišli do cieľa.
   Cestou naspäť nás zastavovali miestni občania, hlavne deti, pýtali od nás jesť a piť. Rozdávali sme chlieb, paštéty, malinovky a iné veci. Všetci, čo sme boli v konvoji sme mali slzy v očiach. Toľko hladných ľudí sme ešte nevideli, a to boli sviatky mieru a pokoja...
   Po krátkej prestávke sme museli postupovať rýchlejšie ďalej. Pred náš autobus sa postavil ozbrojený povstalec s pancierovou päsťou a hrozil nám streľbou. Aj keď sme mali na konvoji vlajku Červeného kríža, neveril nám, myslel si, že sme asi provokatéri. So slzami v očiach sme odchádzali s naloženými vecami naspäť. Po spoločnej porade sme sa rozhodli, že náklad vyložíme na nejakej fare. Najbližšie mesto a fara bola v Nadlaku. Tam nás čakalo strašne veľa ľudí. Boli šťastní, že sme veci vykladali u nich. Veľmi milo nás privítal farár Dušan Sajak, predstavitelia mesta, spisovateľ Ondrej Štefanko. Na fare sme sa umyli, zajedli vianočného pečiva a vydali sme sa na cestu domov.
   V Nadlaku som bol od toho času viackrát – s dychovkou, Maticou slovenskou. Sú tam veľmi srdeční a milí ľudia, vždy sme sa u nich cítili príjemne. Sú nám podnes veľmi vďační, čo sme pre nich urobili. V ich kostole bola na našu počesť odslúžená i omša.
 
Ing. Rudolf Čajkovič
 

Ohodnoťte článok: