Ako som prežil prechod frontu v apríli 1945

Marec 2009 / Prečítané 2754 krát
   Niektoré udalosti zostávajú v pamäti človeka dlhé roky a javia sa, akoby sa odohrali len prednedávnom. Mal som šestnásť rokov, vek teenegera, žiadne skúsenosti, nebojácny, zvedavý a nebezpečne smelý.
   Z internátu nás poslali domov. Doma sme sa museli hlásiť na mestskom úrade, aby sme chodili kopať zákopy, delostrelecké bunkre. Každé ráno i v nedeľu prísne zisťovali našu prítomnosť, aby mali prehľad, či niekto neutiekol do hôr k zbytkom partizánov.
   Pezinok má strategickú polohu, vedie tu cesta cez Malé Karpaty a stratégovia tu plánovali dlhodobé zdržanie frontu. Na okrajoch lesa boli vybudované veľké delostrelecké bunkre, 3,5 až 4 m hlboké priekopy. Spojovacie zákopy s priestormi pre guľomety lemovali Pezinok od Grinavy až po Kučišdorf (Vinosady). Pri cestách boli zakopané malé betónové, guliam podobné skruže pre osamelých strelcov s protipancierovými päsťami (panzerfaustami) Toto všetko vyvolávalo v mysliach obyvateľov obavy, ako prechod frontu dopadne. V šopách alebo v pivniciach si ľudia robili úkryty, do ktorých si dávali to najnutnejšie – gelety masti, múku, údené mäso a cennosti. Najväčšie obavy z frontu mali obyvatelia nemeckej národnosti (asi 17% obyvateľov) u ktorých čakali na front iba ženy s malými deťmi. Väčšina mužov musela narukovať a vyššie ročníky nemeckých školákov presunuli do ríše.
   Rádio Bratislava hlásilo, že vojská sa elasticky odpútavajú od nepriateľa do vopred pripravených pozícií. Londýn informoval o urputných bojoch na Dukle a v Budapešti (tam zahynul aj výborný pezinský lekár Dr. Šimonovič). Keď boje v Budapešti skončili, v nečakane krátkom čase sa front posunul až k nám. 31. marca 1945 večer s veľkým lomozom a kopaním do brány k nám priviedol ubytovateľ maďarskej armády troch vojakov, ktorí tvorili obsluhu ťažkého guľometu s upozornením, že ak sa niektorému z nich niečo stane našim pričinením, budeme postavení pred frontový súd. Po dvochtroch džbánoch sa mama dozvedela, že jeden je Maďar z Kecskemethu a dvaja sú rumunskí Nemci.
   Celú noc sa po ulici presúvalo na konských povozoch maďarské vojsko. Presun sa zrýchlil ráno, keď vyhadzovali z vozov ťažký náklad. „Naši“ už o štvrtej hodine ráno plnili guľometné pásy. O šiestej som ich našiel v potoku na Zámockej ulici, kde mali guľomet namierený na Rázusovu ulicu. O deviatej nastalo ticho, smelší obyvatelia išli do kostola alebo z kostola, ale vojaci sa stratili. O desiatej presne mierenou ranou z ľahkého dela zo Šenkvickej cesty trafili do ciferníku vežových hodín na farskom kostole. Viac výstrelov nebolo počuť. Zvedavosť mi nedala a otvoril som dvere na bráne, z potoka vyskočil zablatený rozviedčik, ktorý okrem automatu mal iba poľnú flašku. Pod pitvorom sa vyzvedal, čo sa tu deje, zástavkami zakýval a ponúkol ma napiť sa z fľaše. Ešte dnes cítim zápach cukrovej repy, z ktorej bola pálenka vypálená. Totiž 1,5 roka som býval na internáte s ukrajinským chlapcom, ktorý utiekol Nemcom z transportu a ukrajinskí emigranti mu platili internát i školu. On sa učil po slovensky, ja zase opačne. Prieskumník videl v sklade dreva Študijnej základiny na ľavom konci Kupeckého ulice dvoch nemeckých dôstojníkov, ktorí prišli z kasární zistiť, aký je stav. Vôbec po sebe nestrieľali, ale o dvadsať minút boli kasárne v plameňoch, telefónne ústredne a vysielačky vyhodili náložami do vzduchu.
   Táto znalosť jazyka sa mi stala takmer osudnou. Rozviedčik informoval o tom poručíka, ktorý si prišiel pre mňa. Chodili sme po domoch a zbierali mužov, s ktorými sme išli do vinohradov, kde v hlbokých cestách pod stromami bolo tisíce vojakov s odtrhnutými výložkami a bielou zástavou. Horthyovsko-nyilasovských vojakov opustila veľká láska k Hitlerovi a krátko po opustení maďarskej hranice (bola 800 – 1000 m za Viničným smerom na Senec) sa armáda vzdala. Každému z nás vyprázdnili voz a za každý voz štyri kone. Za nami išli tisícky vojakov. Dôstojníci a šikovnejší vojaci prosili o civilný odev a dávali za staré šaty zlaté retiazky alebo hodinky.
   Vozy s koňmi sme odovzdali pri Kresťanskom dome ukrajinským vojakom. Ako odmenu sme dostali škatule čokolády a cigariet z nemeckého proviantného skladu. Pri šenku u Lipára ma stretol vojenský policajt, ktorý si myslel, že kradnem. Dal mi zaucho. Škatule mi padli, vojak mi zobral pušku a mal som po hrdinskom čine. Poručík doviedol dvoch prieskumníkov a požiadal ma, aby som im ukázal, kde je Limbach. Keď sme prišli na Dubový vŕšok, začali Nemci zo zákopu paľbu. V jarku, ktorý bol do polovice plný studenej vody, som sa cítil ako vo vani s teplou vodou. Jeden z prieskumníkov ma po Sauloku odprevadil do bezpečia, odkiaľ som behom šiel domov. V Limbachu bola hŕstka nemeckých vojakov, asi rekonvalescentov, ktorí mali chrániť obyvateľstvo pred partizánmi.
   V pondelok z miestneho úradu organizovali chlapov, z každého domu mal ísť jeden muž. Nakoľko otcovi praskol žalúdočný vred, musel som ísť ja. Nakladali sme letecké bomby vážiace od 10 do 50 kg, ktoré boli uskladnené pred Zámkom v parku. Naložili sme asi dvanásť nákladných áut zn. Studebaker. To, že sa odviezli ihneď v pondelok, bolo veľké šťastie, lebo na druhý deň nemecké letectvo bombardovalo Rázusovu ulicu a necelých 100 metrov od skladu bômb v pivnici rodinného domu zabila bomba niekoľkých obyvateľov vrátane môjho spolužiaka A. H. Neviem si predstaviť, čo by urobil z Pezinka výbuch asi 15 – 18 tisíc kilogramov leteckých bômb. Dvory rodinných domov sa zaplnili vojenskými povozmi, na každom voze boli 3 - 4 vojaci ako druhý sled frontu. Hoci mali od maršala Malinovského, veliteľa II. ukrajinského frontu prísne zakázané rabovať a znásilňovať, stalo sa dosť porušení tohto zákazu. Vojaci hľadali v zásuvkách kríň, stolov „germánov“, hlavne však kradli hodinky resp. bicykle. Ženy mali 3 – 4 týždne obmedzený pohyb po meste.
   V stredu a vo štvrtok sme hľadali v lese a vo vinohradoch mŕtvych. S ukrajinskými sme mali málo práce, vložili ich do truhiel a naložili na voz. Horšie to bolo s nemeckými a inými vojakmi, ktorým sme museli vykopať hrob, zobrať identifikačné karty a cennosti, tieto vložiť do vrecúšok z parafínového materiálu, dvaja sme to museli podpísať, zapečatiť a odovzdať. Naša partia mala úsek ľavej strany cesty smerom na Pezinskú Babu. Prvého sme našli pri potoku pod terajším kameňolomom, bol to mladý dôstojník nemeckej armády. Tesne pod Babou, na ceste v oblasti zvanej Biele mechy, bolo zhorených päť obrnených transportérov, ktoré išli v nedeľu v noci až z Břeclavi. Pod Babou ich zapálili ukrajinskí vojaci molotovovým kokteilom. Iba pliešky z opaskov z nápisom „Gott mit uns“ prezradilo koľko vojakov zhorelo do tla.
   Ďalšie dni sme pásli kravy, ktoré frontové jednotky hnali ako proviant. Aj v čase prechodu frontu sa našla ľudská spodina, ktorá si nebola vedomá, že front nepozná súd, obhajcov, ani väzenie, že je tam jednoduché riešenie, stlačiť kohútik automatu. Tak skončil život mladého úspešného staviteľa na Holubyho ulici, ku ktorému sa išla skryť jedna obyvateľka nemeckej národnosti. Spoluobyvatelia po nej kričali a ukazovali vojakom, že je Nemka. Vojaci po tom, čo majiteľ domu pred nimi zamkol bránu, automatmi rozstrieľali nielen bránu, ale smrteľne zranili aj jeho. Tak isto ohovorili a udali iného obyvateľa nemeckej národnosti. Ukrajinský vojak ho postavil v pivnici k stene a keď ho chcel zastreliť, vošiel jeho velitel, streľbu zarazil a vojaka pokarhal s tým, že keby dotyčný bol fašista bol by na druhej strane frontu a nie doma a bez zbrane. Nemecký občan z toho utrpel nervový šok a oslepol.
   Po určitom čase treba hodnotiť prechod frontu ako výnimočne pokojný, nesplnili sa predtuchy, ktoré vyvolávala príprava na zadržanie frontu v oblasti Pezinka. Zamedzila tomu kapitulácia maďarskej armády, blízky koniec vojny, vysilenie nemeckej armády na iných frontoch. Prispela k tomu i dobrá disciplína vojakov II. Ukrajinského frontu, zloženého z veľkého počtu trestancov snažiacich sa o amnestiu. Na nešťastie pre obyvateľov susednej Modry bol prechod frontu cez ich mesto komplikovanejší. Obyvatelia celého mesta sa museli vysťahovať a dočasne uvoľniť svoje obydlia pre štáb maršala Malinovského. On sám býval v rovnošate bežného dôstojníka za kostolom v Šenkviciach.
   Isté je že každý občan Pezinka mal svoje zážitky a že počet obetí bol vyšší v ďalších dňoch čo zapríčinila rozstratená munícia. Ospravedlňujem sa rodinným príslušníkom padlých, ktorým som týmito spomienkami vrátil smútok do ich rodín.
 

Ohodnoťte článok: