Nedožitá storočnica tety Agáty Štohlovej

December 2008 / Prečítané 1368 krát
   Teta Agáta Štohlová – takto sme ju familiárne volali, sa narodila 18. 12. 1908 na Cajle. Tu začala chodiť i do základnej školy. Práve z tohto obdobia si s veľkou úctou spomínala na pani učiteľku Zigmundíkovú, ktorá pochádzala zo známej vlasteneckej rodiny Jána Zigmundíka.
   Po skončení základnej školy ako osemnásťročná klope na bránu kláštora v susednom Rakúsku v Euchgrabene, kde majú materský dom misijné sestry Františkánky Máriine, ktoré pripravovali mladé kandidátky na prácu v misiách, konkrétne pre Filipíny.
   Po krátkom predstavení ju prijímajú sestričky medzi seba. Nastupuje do školy, kde začína intenzívne štúdium nemčiny a ostatných odborných predmetov, ktoré sú potrebné pre prácu misionárky. Po roku štúdia pozorné oči novicmajsterky vidia, že Agátka pri jemných ručných prácach nevykazuje také dobré výsledky ako pri ostatných predmetoch. Tu sa zistí, že Agátka nemá dobrý zrak. Po rôznych odborných vyšetreniach na viedenskej očnej klinike dostáva 18 dioptrické okuliare a rozhodnutie o tom, že nemôže pokračovať v štúdiách, pretože práca misionárky je veľmi náročná na telesné zdravie. A tak domov na Slovensko prichádza utrápená. Čo robiť ďalej? Neostala však znechutená a zatrpknutá. Púšťa sa do práce s mládežou.
   Najskôr zakladá telovýchovnú jednotu Orol, kde pôsobila ako jednateľka, cvičiteľka i cvičenka, aby tu v nasledujúcich rokoch ba desaťročiach rozprúdila čulý kultúrny život. V roku 1933 na Pribinových oslavách účinkuje i veľká skupina cvičencov z Cajle pod vedením Agátky Štohlovej. Za vynikajúce vystúpenie s národopisným pásmom dostáva celá skupina bezplatný trojdenný pobyt v Nitre.
   Založila Divadelný krúžok Ferka Urbánka. Nacvičovala mnohé divadelné hry, spoločensko-kultúrne večierky a verejné akadémie. Dnes už ťažko niekto spočíta, koľko divadelných hier nacvičila, ale s istotou môžeme povedať, že ich bolo niekoľko desiatok.
   Aby herci boli pripravení i po odbornej stránke, organizuje kurz javiskovej reči, ktorý vedie skúsený herec z Národného divadla. Výsledky sa skoro ukážu, keď cajlanskí divadelníci získajú v Turčianskom Martine 2. cenu za realizáciu hry Žena. Nasledujú ďalšie divadelné súťaže a hlavne každé Vianoce a Veľká noc boli spestrené divadelnými hrami a akadémiami. Vychovala dve generácie mladých hercov.
   V roku 1940 bola iniciátorkou výstavby cajlanskej kalvárie. Ako dlhoročná pracovníčka štátnych železníc rada cestovala. Tohto cestovania si užila najmä v rokoch 1950-1968. Keď počas barbarskej noci v roku 1950 boli zlikvidované všetky mužské a neskôr i ženské rehole a vytvárali sa internačné kláštory, Agátka cestuje po republike z jedného konca na druhý. Prináša vďaka obetavosti Cajlanov, pomoc vo forme jedla a teplej bielizne. Hlavne roznáša písomné správy, aby sa jednotliví predstavení mohli spojiť z rozptýlenými rehoľníkmi a rehoĺníčkami. Jej misijné územie bolo od Ašu po Čop. Koncentračné tábory boli vytvorené na odľahlých miestach, kde sa ťažko cestovalo, ba veľa ráz aj niekoľko kilometrov kráčala pešo lesom s batohom ako turistka.
   Rok 1968 prináša určité zmeny v organizácii cirkevného a najmä rehoľného života. Rehoľníci a rehoľníčky sú roztrúsené po celom pohraničí v Čechách, vo viacerých domoch na Slovensku – bolo treba podpisovať rôzne petície , pretože sa jednalo o vrátenie rehoľných domov. Znovu sadá do vlaku a cestuje krížom-krážom po republike ako akási konšpiračná spojka.
   Počas normalizácie postupne opúšťa cajlanské kultúrne dianie, na ktorom sa po dlhé roky aktívne zúčastňovala jedinečným a neopakovateľným spôsobom. Totalitná ideológia bola v príkrom rozpore s jej kresťanskými ideálmi. Od osvetovej činnosti sa však nevedela natrvalo odlúčiť, a tak počas dlhých zimných večerov v súkromných domoch sa stretávala s deťmi a mládežou. Tieto spoločné večery mali aj nábožensko-duchovnú náplň.
    Ak dnes, stručne hodnotíme zásluhy Agátky Štohlovej v kultúrnej oblasti, v prvom rade nás musí prekvapiť to, ako si vedela získať nielen mládež, ale i dospelých občanov Cajly. Veď to bola celkom jednoduchá žena, robotníčka, avšak až neuveriteľne ščítaná a inteligentná. Bola to čistá, humánne založená osobnosť, ktorá sa vedela rozdávať. A preto na tetu Agátku spomínajú dnešné a dlho budú spomínať aj nasledujúce cajlanské generácie. Len škoda, že sa pre ňu neušlo kúsok miesta v knihe Dejiny Pezinka.
   10. januára 1994 sa stal cajlanský cintorín miestom poslednej rozlúčky s Agátkou Štohlovou, významnou kultúrno-osvetovou pracovníčkou Cajle.
 

Stanislav Pátek
 

Ohodnoťte článok: