Národnostne zmiešané rodiny v Pezinku

Apríl 2008 / Prečítané 2687 krát
    Pezinok bol odjakživa kozmopolitným mestom. V harmónii tu žili po stáročia popri Slovákoch Nemci, Maďari, Česi, Židia... Aj keď dnes tvoria Slováci v Pezinku 90-percentnú väčšinu, výnimkou nie sú obyvatelia iných národností a kultúr. Dôkazom toho, že tento aspekt nemusí byť prekážkou pokojného spolunažívania, sú aj osobné skúsenosti členov národnostne zmiešaných rodín žijúcich v súčasnosti v Pezinku.
 
Nguyen Huy Qvan a Anna Nguyenová (Vietnamec a Slovenka)
   Žijú spolu v Pezinku 27 rokov. Zoznámili sa na vtedajšej slobodárni Drevokombinátu, kam prišiel Qvan ako tlmočník vietnamskej skupiny. Manželmi sú osemnásť rokov. Majú spolu dve deti – 27-ročnú Luciu a 18-ročného Mareka.
   Qvan nemá zlé skúsenosti zo spolužitia v Pezinku. Cíti, že je v meste akceptovaný, možno aj vďaka jeho veľmi dobrým komunikačným schopnostiam, charizme a životnej filozofii, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie.
   Čo sa týka jeho osobných skúseností s inou kultúrou, tvrdí, že takéto spolužitie predpokladá predovšetkým hlboký cit a obojstrannú toleranciu. Veľmi si váži, že je rešpektovaný aj zo strany rodiny svojej partnerky a okolia. Podarilo sa mu dokonca zaviesť vo svojej najbližšej rodine svätenie tradičných vietnamských sviatkov, napr. nového lunárneho roka a pripomínanie si smrti svojich predkov. Nielen v rámci Dňa pamiatky zosnulých (v novembri), ako to robí v Pezinku väčšina, ale vždy aj v deň, kedy sa navždy s blízkym rozlúčili. Uctievajú si tieto pamätné dni individuálnymi pietnymi aktami, ktorých súčasťou je spoločná návšteva cintorína, následné posedenie doma pri čaji, modlitby a spomínanie na nebožtíka pri vonných tyčinkách.
 
Rauf a Alena Gusejnovci (Azerbajdžanec a Slovenka)
   Pezinok je miestom ich trvalého bydliska od roku 1988. Poznajú sa však už 27 rokov, ešte z čias vysokoškolského štúdia. Majú dvoch synov – 22-ročného Davida a 17-ročného Javera.
   Rauf si na život v Pezinku zvykol bez problémov, najmä vďaka tomu, že hovorí veľmi dobre po slovensky.
   V porovnaní s rodiskom mu na Slovensku chýba napríklad večerný a nočný život. V Azerbajdžane je zvykom vyjsť si s rodinou alebo priateľmi okolo 19. hodiny do ulíc, kým tu sú už v tomto čase skoro všetci doma. Oslavujú i svoj nový rok, ktorý v Azerbajdžane volajú Novruz. Slávia ho 21. marca. Rozdiely registruje Rauf aj v stravovaní. Jedlá z jeho domoviny sa mu zdajú chuťovo výraznejšie a zdravšie, obsahujú viac zeleniny a ovocia. Niektoré špeciality naučil variť aj slovenskú manželku, napr. dolmu (mleté mäso v hroznovom liste), či šašlík. Prednosť pred kávou dostáva u nich klasický čaj. S vierovyznaním Rauf nemá problémy, je toho názoru, že boh je len jeden a existujúce rozdiely sú vecou len pomenovania.
 
Karol Polanský a jeho manželka z Japonska
   Zoznámili sa v roku 1986 v kanadskom Toronte, kde navštevovali jazykovú školu. Zosobášili sa v roku 1991 v Trenčianskych Tepliciach a po svadbe prišiel nečakane návrh, aby postavili na Slovensku rodinný dom. Mali záujem usadiť sa pri Bratislave. Vybrali si Pezinok. Mesto a prostredie sa im veľmi páči. Manželku teší aj to, že ako Japonka nežije v meste sama. Podarilo sa im pritiahnuť do Pezinka ešte ďalšie dve zmiešané rodiny, kde sú manželkami tiež Japonky. Chcelo by to možno ešte nejakého silného japonského investora. Majú spolu dve deti – 14-ročnú Katarínu a 12-ročnú Karin. Veľmi ju potešila návšteva vtedy ešte slobodnej japonskej princeznej Sajako v Pezinku.
   Čo ich najviac trápi je slovenské školstvo. Manželka ako bývalá pracovníčka Ministerstva školstva v Tokiu (pracovala tam 17 rokov, ku koncu ako inšpektorka) je zhrozená čo sa tu na školách odohráva. Školstvo ako jediná inštitúcia nebolo od revolúcie schopné prejsť reformou. Myslí si, že problém je v starom manažmente, ktorý so svojimi metódami už nie je schopný sa nikde inde uplatniť. Podľa nich dochádza k degenerácii jednej celej generácie. Mladí ľudia odchádzajú do zahraničia, čo je na škodu celej krajine. Hlavný problém vidia na základných školách v správaní sa žiakov, ale aj v odbornom prístupe učiteľa k žiakovi. Momentálnu situáciu v Pezinku ale aj na Slovensku považujú za alarmujúcu. Chýba tu osobná zodpovednosť a niekedy aj vlastné tvorivé myslenie. Už nestačí, že mi niekto niečo len predpíše alebo nariadi, čo bezhlavo plníme. Kto si to môže porovnať, nech to porovná s inými krajinami.
   Manželka rozpráva s deťmi po japonsky, manžel po slovensky, manželia medzi sebou po anglicky. Niekedy, samozrejme vzniknú aj komunikačné nedorozumenia, ktoré sa však snažia spoločne riešiť. Dôležité je, že sa majú radi a čas ukáže, čo prinesie budúcnosť. Manželka každý rok nejaký čas pobudne v Japonsku, niekedy tam ide celá rodina.

Miloš a Blanka Bačákovci (Čech a Slovenka)
   Žijú spolu v Pezinku 29 rokov. Zoznámili sa v Brne na vysokej škole. Manželmi sú 32 rokov. Majú spolu dve deti – 29-ročnú Ivanku a 25-ročného Romana.
   Miloš sa v Pezinku nestretol, okrem skutočne mála prípadov, ktoré by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky, s prejavmi národnostnej netolerancie napriek tomu, že hovorí dodnes po česky a vo svojom povolaní vo verejnej správe prichádza intenzívne do styku s ľuďmi.
   Slovenské reálie boli pre českého novopezinčana plné noviniek. Príchod do Pezinka priniesol do jeho života viacero významných zmien. Vyrastal v úplne inom kraji a až tu spoznal ako sa v skutočnosti rodí víno a aká je za ním práca. Zvykať si tiež musel na nové náboženské prostredie a rodinné tradície s tým spojené. Novinkou bol pre neho tunajší životný štýl – kým v jeho rodisku napr. ľudia viac využívajú voľný čas na oddych a kultúru, na Slovensku je bežné tráviť ho najmä ,,na malte" a prácou v záhrade. Hoci už terajšia mladá generácia sa aj u nás správa inak. No a pokiaľ ide o odlišnosti v stravovaní, tak pán Bačák si priniesol z Čiech do slovenského prostredia rybaciu polievku na Vianoce, zvykol si na bryndzové halušky. Kým spočiatku mu vyslovene smrdeli, teraz patria k jeho najobľúbenejším jedlám.
 

Ohodnoťte článok: