Cena primátora mesta Pezinka

August 2007 / Prečítané 1789 krát
   Dňa 30. mája 2007 slávnostne vyhlásili v Obradnej sieni MsÚ výsledky 15. ročníka Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora Pezinka. Odborná porota na čele s Magdalénou Steinerovou hodnotila 42 súťažných prác.
   Už tradične uverejňujeme výber z najlepších ocenených prác.


Ocenenia najlepším odovzdal primátor Oliver Solga.




Kristína Sodomová: Haiku básne (úryvok)
Kvitnúca jabloň
rozveselí záhradu
aj moje srdce.

Darček pre oči
je pohľad na večernú
hviezdnu oblohu.

Čierne havrany
vzlietli ponad oblaky,
už ich nevidím.

Jar už prichádza,
príroda sa prebúdza
zo zimného sna.

Les sa prebudil,
hora vonia fialkami
a snežienkami.

 
Farebná lúka
posiata kvetmi a rosou
sa blyští krásou.

Slnko zastrelo
oblohu čiernym plátnom,
noc už prichádza.

Vrabce – huncúti
čvirikajú na stromoch,
svet je veselší.

Jediný spôsob
ako získať priateľa,
je byť priateľom.

Svoje schopnosti
využi na to, aby si
pomáhal druhým.

 
Dážď nám na okno
kvapká, klopká. Tichučko
si pradie mačka.

Prestalo pršať,
vyšlo slnce zlatisté
a s ním tiež dúha.

Vidím plamene –
to slnko zapadá –
mraky sú žlté.

Slnko sa skrýva.
Za mrakom je kratučko,
snehuliak je rád.
 

(zvláštne uznanie, poézia SŠ)
 
 
Romanka Štefíková: Zvláštna cesta
  Bývam v Pezinku, mám 11 rokov. Rada sa hrám s kocúrikom a ešte rada píšem príbehy a kreslím.
   Naša bytovka je postavená pri lúke. Táto lúčka mi prirástla k srdcu, pretože býva zakvitnutá pestrými kvietkami a skrášľujú ju aj lietajúce pastelky – motýle. Kocúrikovi sa tiež lúčka páči.
    Aj na jeseň. Kocúrik beží za šarkanom a lapá ho za chvost. V zime sa váľa po snehu a jaší sa ako truľko. Takto je to každý rok...
   Nedávno, keď som sa vrátila s kocúrikom domov, tatino mi povedal: ,,Práve idem zo schôdze. Pri našej lúke sa postaví nová bytovka. Aby z nej mohli ľudia chodiť na druhú stranu, musí sa cez lúku urobiť cesta."
– To nemôžu spraviť! Kde budem venčiť Murka? A čo ostatní psíkovia?
– Veď cesta pôjde poniže, lúčka zostane lúčkou a za ňou je predsa velikánske pole.
 No, aj tak som sa nahnevala a zatvorila som sa v izbičke. Celých sedem dní som premýšľala, ako by som mohla celú lúku zachrániť. Nevymyslela som nič. Nič.
   Potom prišli stavbári. Smutno som si ich z diaľky prezerala a kocúrika pevne držala pri sebe. Je veľmi zvedavý. A chlapi hovorili aj škaredé slová. Raz som sa ich spýtala: ,,To chcete zničiť celú lúku?"
   Pozreli na mňa a mlčali. Murkovi bolo dlho čakať a poriadne zamňaukal. Jeden ujo si ma všimol a povedal: ,,Neboj sa, slečinka, okrem domu tu bude úzka cesta pre jedno vozidlo. Kam by sa chodili rodiny prechádzať? A kde by sa jašili deti? A veľké pole vedľa necháme tak."
Potešila som sa, až mi slzy vypadli. Bežala som povedať túto skvelú správu.
(1. miesto, próza ZŠ)


Michaela Žureková: ? ? ? (úryvok)
Prečo to nechápeš tak ako ja?
Prečo len máš iné pocity?
Prečo to hľadanie stratených tvárí trvá tak dlho?
Prečo to preboha nie si ty?

Prišiel by, keby som sa len smiala.
Prišiel by, keby som smútila.
Prišiel by, nečakal niečo späť.
Prišiel by a nič nechcel chcieť?

Tak čakám ďalej,
Ktovie, či príde, možno sa ešte načakám.
Možno chcem umrieť v tomto momente,
možno mi je jedno, že stránky môjho života
sú čisté nepopísané.
Možno nemám si jak kúpiť pero.
Možno ,,ona" nie som ja.
(1. miesto, poézia ZŠ)

 
Zuzana Fordinálová: Úzkosť (úryvok)
   Ležím v posteli. Pozerám do prázdna. Cítim, akoby som mala čochvíľa vybuchnúť. Telo mám horúce, ruky sa mi trasú. Nemám chuť sa postaviť. Nemám vlastne chuť na nič. Chuť jesť, chuť spať...a už nemám chuť ani plakať. Oči mám opuchnuté a červené, zmáčané od sĺz. Aj keď po mojom tele steká pot, je mi zima. Premýšľam. Vlastne ani neviem o čom. Ťažkopádne si vezmem do rúk pero a papier. Snažím sa niečo stvoriť. No nakreslím len zamračené slnko pod obrovským oblakom, z ktorého šľahajú blesky a ostrý dážď. Pristihnem sa pri mojej hroznej kresbe. Dôjde mi, že som si na ten papier vyliala môj momentálny stav. Pokrčím ho a odhodím preč. Zakryjem si tvár a znovu začnem plakať. Ticho a pomaly, no precítene a bolestivo. Ťažko sa mi dýcha. Cítim, akoby ma pichalo pri srdci. Zrazu mám chuť bežať, ako najrýchlejšie viem. Bežať stále rovno a nikdy sa nezastaviť. Už nevládzem rozmýšľať. Najradšej by som zaspala a...možno sa už nikdy nezobudila. Mám už dosť toho trápenia a tej ťarchy, čo musím niesť na mojej krehkej duši. Čo ma bude prenasledovať do konca života. Nech sa akokoľvek snažím, neviem zabudnúť. Milovala som ho, no on odišiel. Vždy som chcela, aby ma zovrel a už nikdy nepustil. Aby ma vzal niekam preč, ďaleko. Je to už rok, čo som sama. Celkom sama, so svojimi myšlienkami. A stále si ho neviem vytrhnúť zo srdca. Je vo mne, akoby bol stále tu. Vidím jeho čierne oči, ako ma hladia pohľadom. Cítim jeho ruky na mojom srdci a jeho vôňu, ktorá je všade okolo mňa. Počujem jeho hlas, ktorý mi šepká do ucha. Jeho obraz mám stále pred sebou. Neviem spávať, a keď zaspím, sníva sa mi o ňom. Niekedy mám pocit, že som ním posadnutá. Občas si myslím, že som ho nikdy nemala stretnúť, no teraz je už neskoro. Je vo mne hlboko ukrytý. Akoby tam bol navždy prikovaný. No zrazu cítim chlad. Začínam si uvedomovať, že tu už vlastne nie je. Boh mi ho vzal, ale navždy. Niet návratu späť. Vzal si ho k sebe a už ho nepustí preč. Beznádejne túžim vrátiť čas. Ostali vo mne len spomienky. Pamätám si, keď sme sa spolu prechádzali pri rieke a rozprávali do rána. Hľadeli sme na mesiac a vychutnávali ticho, ktoré sa tam rozliehalo.
(zvláštne ocenenie, próza SŠ)

Ohodnoťte článok: