Viete, kto boli huncokári?

Ing. Eva Jamborová / August 2007 / Prečítané 3944 krát
   Keď sa vyberiete do prírody Malých Karpát, cesta vás povedie ponad pezinské vinohrady, až prídete do lesa. Určite budete obdivovať čaro zelene všade navôkol. Velebné ticho, ktoré tam panuje, iba občas preruší veselé trilkovanie vtákov. No keď zájdete do lesa ešte hlbšie a budete sa predierať spleťou chodníčkov, možno objavíte aj ruiny malých kamenných domčekov, v ktorých už samozrejme nikto nebýva. Tých ľudí, ktorí tam žili, už tam nestretnete, lebo už dávno opustili svoje lesné obydlia a odišli všelikam.
   Boli to nemeckí drevorubači, po pezinsky nazvaní ,,huncokári" (z nemčiny Holzhauer – rubači). Títo jednoduchí, veľmi skromní, čestní a pracovití lesní robotníci prišli do hôr pezinského chotára takmer pred 200 rokmi, ešte za čias panovania Márie Terézie. Vtedy lesy v okolí Pezinka vyzerali inak ako dnes. Stromy, hlavne duby a buky mali aj 120 – 140 rokov, kým ich niekto vyrúbal. Ťažba nebola taká rozvinutá, ako teraz, a aj možnosti odbytu boli obmedzené. Huncokári priniesli so sebou aj prepracovaný systém odborného výrubu, ktorým sa tu potom živili. A ako vlastne žili v pezinských horách?
   Postavili si tam teda tie kamenné domčeky s hrubými múrmi a veľmi jednoducho, účelovo si ich zariadili. Dreva mali na kúrenie dosť, svietili si petrolejom a umývali sa v studničkách a potokoch. Svoje obydlia si postavili tam, kde bola voda. Studničky boli pre nich nielen zdrojom vody na všetky účely ich jednoduchého života, ale slúžili zároveň aj ako chladničky na uschovanie potravín v lete.
   Chovali si všetky druhy domácich zvierat, domčeky chránil pred divou zverou pes, ktorý bol ako člen rodiny. Ale živiteľkou bola krava, tú mala každá huncokárska rodina. Krava si vyberala v prírode čo chcela a tak aj jej produkty boli veľmi zdravé. Slúžili nielen huncokárskym rodinám, tí z nej mali väčšinou iba ,,sedlé mléko", ale taký syr, smotana, maslo, to sa nosilo v noškách do Pezinka na rínok. Piekol sa domáci chlieb, každá rodina zvlášť. Na chlieb sa zarábalo tak, že v lete chodili huncokári do žatvy, dostali pšenicu, v Pezinku ju dali zomlieť a múka slúžila na obživu celej rodiny. Tak napríklad robotníci, čo chodili do lesa, jedávali päťkrát denne. Ráno chlieb a meltovú kávu, na desiatu chlieb s ovocím, najčastejšie slivky a jablká. Obedy boli konvičkové. V okolí
   domčekov si huncokári pestovali ovocné stromy a gazdiné sa starali o zeleninové políčka. A tak sa varilo podľa sezóny. Luskovica, fazuľovica, zemiaková zatrepaná polievka, kapustnica. Na olovrant bol zase chlieb so slivkami alebo jablkami. Na večeru bol často chlieb a kyslé mlieko. Ale varili sa aj výborné jedlá, napr. šmor, šterc, glgance alebo káre. Dobré boli aj čerešňové perky. Jedlá boli väčšinou z múky a zemiakov, pridal sa nejaký omastok a ovocie. Prilepšením boli aj zabíjačkové pochúťky, lebo každá huncokárska rodina si chovala svoje prasiatko.
   Keď sa niekomu malo narodiť dieťatko, zavolali babicu, ktorá k nim chodila niekoľko kilometrov peši. A keď sa už narodilo, položilo sa jednoducho do trákovice a niekto s ním zišiel do Pezinka na krst. Potom bola oslava, uvarila sa slepačia polievka a upiekol sa ovocný koláč a všetci sa radovali. Aj do školy deti chodili denno-denne, desať kilometrov peši. V zime ich však prichýlili dobrí Pezinčania a tak prečkali nepriazeň počasia.
   A o čom najčastejšie rozprávali huncokári? O robote a o rodinách, v ktorých žili. Hovorili samozrejme po nemecky. Každý večer sa schádzali k spoločným modlitbám. Ich rozptýlením boli občasné zábavy, stretnutia s huncokármi z iných lokalít (Harmónia, Zochova chata, Cajla, Limbach). Zážitkom bolo pre nich prejsť z jednej lúky na druhú a spolu sa potešiť. Inak to boli samotárski, uzavretí ľudia, s vysokými mravnými a charakterovými vlastnosťami.
   Keď sa teda vyberiete na svoju rodinnú vychádzku do pezinských hôr, spomeňte si niekedy aj na huncokárov, ktorí priniesli do Pezinka kus svojej histórie a podieľali sa tým aj na vytvorení histórie nášho mesta. A ozaj, menili by ste svoj život za ich, keby to bolo možné?

   Za autentické spomienky ďakujem pánu Rudolfovi Gschwandtnerovi.
Ing. Eva Jamborová, FS Obstrléze

Ohodnoťte článok: