Unikátny nález treťohorného slona

Július Vavák / Apríl 2007 / Prečítané 3502 krát
    V zbierkach Malokarpatského múzea v Pezinku sa nachádza interesantný nález skameneného zuba, ktorý objavili robotníci Široký a Wolf pri odkrývaní tehelnej jamy v r. 1906. Po vyše polstoročí od objavenia sa fosília (v roku 1969) dostala kúpou od rodiny J. Širokého do vtedajšieho Malokarpatského vinohradníckeho múzea.
   Počas pátrania po okolnostiach objavu sme narazili na písomnosti dejateľa, botanika J. Ľ. Holubyho, žijúceho v Pezinku, obsahujúce údaje o identickom náleze zuba, ktorý popisom a vyobrazením s poškodeniami zodpovedá exempláru uloženému v múzeu. Skamenelina bola zapožičaná Holubymu na štúdium v r. 1913 od nemenovaného nálezcu treťou osobou. Holuby napr. vo svojom zápisníku píše: „...
navštívil som tu v Pezinku sloven. vinohradníka Patoprstého... inteligentného mladého muža, ktorý mi ukázal jako päsť veliký črenový zub (či z hrocha?), vykopaný vo velikej tehelni v terciérnom (?) piesku, kde ležal medzi viac kusov väčších kostí, ktoré vzal direktor tehelne...“. Na inom mieste opätovne spomína nálezové okolnosti: „tam, kde sa tu vykreslený zub pri pezinskej tehelni našiel, bolo aj viac kusov kostí, a nachodí sa tam aj hnedé uhlie, ktoré v tehelni na palivo potrebujú...“.
Deinotherium na olejomaľbe Z. Buriana.   Objav Holubyho očividne zaujal, pri identifikácii požiadal o radu priateľa J. Klvaňu, riaditeľa gymnázia v Kyjove na Morave, ktorý zub správne priradil pravekému slonovi rodu Deinotherium. Navštívil aj riaditeľa pezinskej tehelne u ktorého uvidel identické, avšak o čosi menšie zuby. Je zrejmé, že v starej tehelnej jame sa našli fosílne zuby, a akiste i kosti, minimálne jedného deinotéria. O objave mal Holuby pripravenú i správu do vtedajšieho Zborníka slovenskej muzeálnej spoločnosti, ktorá však nevyšla pre odchod sadzačov do bojov 1. svetovej vojny.
    V roku 2004 sme fosíliu postúpili na rozbor Dr. P. Holcovi z Katedry geológie a paleontológie UK v Bratislave. Zub podľa analýzy reprezentuje ľavú hornú stoličku mladého jedinca pravekého chobotnatca druhu Deinotherium giganteum.
   Pezinok predstavuje piatu lokalitu na Slovensku s nálezmi týchto pozoruhodných zvierat (Devínska Nová Ves, Madunice, Borský Mikuláš, Drahovce). Datovanie pezinského exempláru náleží do mladších treťohôr, konkrétnejšie do epochy neskorého miocénu (pred 11,5 – 5,3 mil. rokov).
   Ukazuje sa, že pôvodným domovom deinotérií bola Afrika, odkiaľ sa rozšírili do Európy a Ázie. Žili v blízkosti vodných tokov a jazier, v prostredí s bohatou subtropickou vegetáciou a teplomilnou faunou. Zvyškom po takomto poraste je v tehelnej jame sa nachádzajúca hnedouhoľná vrstva. Tvar zubov deinotérií poukazuje na to, že slúžili na spracovávanie lístia. Typické pre tieto tvory sú kly, ktoré boli na rozdiel od súčasných slonov zahnuté nadol vychádzajúc zo sánky. Dospelý jedinec druhu Deinotherium giganteum dosahoval približne výšku dnešných slonov. Druh Deinotherium gigantissimum bol dokonca ešte mohutnejší.
   V spojitosti so zmenami klímy a životného prostredia koncom treťohôr (t. j. do 1,8 mil. rokov pred súčasnosťou) tieto teplomilné zvieratá, spolu s ďalšími pozoruhodnými tvormi, v Európe a v Ázii vymierajú. Najdlhšie (do štvrtohôr) sa udržali v Afrike, kde boli i svedkami vývoja človeka. Éra chobotnatcov sa však v Európe zďaleka nekončila, deinotériá vystriedali odolnejšie, stepnému prostrediu prispôsobené rody slonov. Ich posledným reprezentantom bol i u nás hojne zastúpený mamut ľadových dôb. Je zaujímavé, že J. Ľ. Holuby podľa sprostredkovanej informácie uvádza z pezinskej tehelne aj zub mamuta, ktorý získalo múzeum vo Viedni. Z tehelne pochádzajú aj iné paleontologické nálezy. Nemožno vylúčiť, že táto lokalita ešte nepovedala pri skamenelinách posledné slovo.
   Písomnosti J. Ľ. Holubyho dokladajú, popri ďalších činnostiach, i jeho záujem o poznanie vyhynutých foriem života, teda o paleontológiu.
Július Vavák,  Malokarpatské múzeum v Pezinku

Ohodnoťte článok: