Ľadový hokej v Pezinku

Február 2007 / Prečítané 2034 krát
Z histórie športu
   Často spomínam na tento šport v našom meste. Pred asi 50 rokmi bol pri vile pána Krisera, majiteľa tehelne, 5-6 árový rybník, na ktorom sa hrávali chlapci z tehelne a neskôr i z mesta. V lete sa tam kúpali, v zime korčuľovali. Patrili k nim aj bratia Fero a Jožo Nídlovci, ktorí hrávali hokej za Slovan Bratislava. Neskôr prichádzali ďalší mladí chlapci a záujemcovia o tento šport.
Raz v nás skrsla myšlienka založiť hokejový oddiel. Nazbieralo sa nás 10-12 nadšencov, mali sme aké-také hokejky, ale hlavne korčule na topánkach, aj iné potrebné veci. A klub bol na svete. Nohavice sme si ušili sami z akejsi celtoviny, dresy nám požičali futbalisti a po čase sme si urobili normálne klzisko – asi 40x15 metrov – pred prvým barakom tehelní, smerom od cintorína na železničnú trať. Výborne sa nám hodila ubytovňa pre robotníkov, ktorí stavali bytovky. Mala v strede chodbu a po stranách dve miestnosti, ktoré slúžili ako obliekárne pre hráčov hostí, domácich i rozhodcov.
   Prihlásili sme sa aj do súťaží. Hrávali tam kluby z Jura, Rače, Patrónky, Šenkvíc, Smoleníc a iné. Na zápasoch sme mávali slušné divácke návštevy. Po čase sme klzisko doplnili o mantinely, najprv z fošní a neskôr sme mali aj umelé osvetlenie a v drevárskej dielni nám urobili 80 centimetrové mantinely. Fošne nám ochotne požičal náš veľký priaznivec pán Mlsna, otec známeho zabávača strýca Marcina, ktorý mal pri cintoríne stolársku dielňu.
   Je pravda, že v tých rokoch bývali poriadne zimy, a pomocou hasičov z tehelní sme za dva dni a noc urobili ľadovú plochu. Výdatne nám pomáhali aj obyvatelia troch tehelniarskych bytoviek.
V druhom roku pôsobenia sme chodili raz týždenne na tréningy na zimný štadión v Bratislave. Vozili sme sa na nákladnom aute zakrytom plachtami v neskorých nočných hodinách. Šoférom auta skoro vždy bol Jarko Mihalovič, majster v tehelni.
   Naše hokejové družstvo vtedy tvorili: F. a J. Nídlovci aj ako tréneri, V. Polák, G. Voda, L. Kadera, S. Demovič, T. Bláhovský, T. Strašifták, L. Časo, N. Granec, I. Verner a ja. Prichádzali i ďalší, hlavne mladší záujemcovia o hokej. Nerád vymenúvam, lebo na niekoho dobrého môžem zabudnúť a nepriamo mu ublížiť. Hlavným hospodárom bol Laco Časo, vtedy hlavný účtovník v tehelni. Takto sme odohrali postupne v tehelni i u súperov dve sezóny, vzhľadom na pomery vcelku úspešne. Nakúpili sme aj nejaké dresy, hokejky a iný výstroj. Pritom si každý svoj výstroj sám doplňoval a zlepšoval.
   Zaregistrovali sme aj zranenia. V jednom zápase v Pezinku už nebohý Manco Tuma trochu podvihol puk a trafil do čela vtedy mladé dievča E. Ševčíkovú, ona si iste na to dobre pamätá. V blízkom zdravotnom stredisku jej ranu ošetrili a o chvíľu pozerala hokej znovu. Urobili sme potom opatrenia, aby puky zastavovala ochranná sieť.
   Až neskôr sme začali vyberať dobrovoľné vstupné. Deti a mladí chlapci neplatili nič.
   Dobre si pamätám na naše najvydarenejšie podujatie, keď sme si pozvali B družstvo Slovana. Prišiel aj vtedy známy futbalový brankár Slovana Dodo Rajman a hráč Dolinský. Priviedli aj krasokorčuliarku (volala sa tuším Grožajová) a návštevníci videli po prvý raz aj menej náročné i zložitejšie krasokorčuliarske prvky. Mali sme veľmi peknú návštevu, čosi sme zarobili na vstupnom a hostí sme tradične pohostili vareným vínkom. Veľmi boli spokojní a darovali nám niekoľko starších hokejok a niekoľko dobrých nám predali. Spokojnosť bola obojstranná.
Ondrej Skovajsa (Macej)
 

Ohodnoťte článok: