Spomienka na začiatok prvej svetovej vojny

Peter Wittgrúber / September 2006 / Prečítané 4323 krát
Pezinok je jedným z mála slovenských miest, ba dokonca možno jediným, ktoré si pripomína začiatok jedného z najničivejších vojnových konfliktov ľudskej civilizácie.
Dňa 28. júla 1914 sa útokom Rakúsko-Uhorska na Srbsko začal jeden z najväčších vojnových konfliktov, aké ľudstvo vo svojich dlhých dejinách zažilo. Zámienkou Rakúsko-Uhorska na začatie útoku na Srbsko bol atentát na habsburského následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este v Sarajeve mesiac predtým výstrelmi atentátnika Gavrila Principa. Ultimátum, rakúsko-uhorskej vlády nemohlo Srbsko za žiadnych okolností splniť. Na obranu Srbska sa ihneď postavilo Rusko, ktoré sa dlhodobo exponovalo na Balkáne ako ochranca slovanských národov. To zasa využilo Nemecko, ktoré sa dlhodobo pripravovalo na vojnový konflikt s koloniálnymi mocnosťami.
V prvej svetovej vojne bolo spolu zaangažovaných viac ako 30 štátov a viac ako 1,5 miliardy obyvateľstva. Slováci tvorili z tohto pohľadu naozaj nepatrnú čiastku. Podobný bol aj pomer slovenských vojakov v rakúsko-uhorskej armáde. Prevažná väčšina z nich bola sústredená do V. armádneho zboru so sídlom v Bratislave a VI. armádneho zboru so sídlom v Košiciach. Pezinčania a vôbec, tí čo narukovali z malokarpatského regiónu boli na začiatku vojny sústredení najmä v 72. (bratislavskom) pešom pluku, 13. honvédskom (bratislavskom) pešom pluku a 11. (györskom) prápore poľných strelcov.
Všetky spomínané jednotky sa podieľali na krvavých bojoch už od začiatku bojových operácií na haličskom fronte. Už v prvý deň ofenzívy (23. augusta 1914) sa 72. bratislavský peší pluk, 13. bratislavský honvédsky peší pluk a 12. komárňanský peší pluk dostali do prudkých bojov pri Polichne. Odrazenie ruských jednotiek a potom úspešný postup si vyžiadal ťažké, u niektorých jednotiek až 40 – 50% straty na životoch. Rovnaká situácia bola aj v nasledujúcich útočných bitkách pri Krasniku a Rudniku, za ktoré bol generál Dankl vyznamenaný ako prvý veliteľ v I. svetovej vojne vojenským rádom Márie Terézie.
Na talianskom fronte sa Slováci dostali do bojov najmä počas jedenástich ofenzív talianskej armády na Soči (Isonzo) a to predovšetkým 14. pluk poľného delostrelectva z Bratislavy (62% Slovákov). Aj posledné mesiace prvej svetovej vojny si vyžiadali ťažké straty z radov obyvateľov malokarpatského regiónu. A to najmä na Piave, na bojisku, ktoré poznal hádam každý chlap z rozprávania starých otcov. Vojaci 72. bratislavského pešieho pluku boli nasadení v najexponovanejšom úseku frontu, v Ponte di Piave, kde bol jeden z mála prechodov cez rieku. Bitka na Piave sa začala 15. júna 1918. Rakúsko-uhorským jednotkám sa spočiatku podarilo prekročiť rieku a vytvoriť predmostia, najmä v priestore Ponte di Piave, kde vojaci 71. a 72. pešieho pluku zdolali tri obranné postavenia Talianov a postúpili hlboko do vnútrozemia. Na ďalších úsekoch sa však rakúsko-uhorským oddielom až tak nedarilo. Po ôsmich dňoch urputných bojov dalo rakúsko-uhorské velenie rozkaz stiahnuť sa na pôvodnú obrannú líniu na rieke Piave. Neúspech sa tvrdo podpísal na morálke jednotlivých oddielov, ktoré postupne vypovedávali poslušnosť.
Pozičná vojna tu pretrvávala až do jesene 1918, keď rozklad Rakúsko-Uhorska dospel do záverečnej fázy. Na pezinských pomníkoch je dnes 116 mien ako nemé memento. A žiaľ ani nie kompletné. Ďalšie desiatky Pezinčanov, Modranov, Svätojurčanov, Cajlanov, Grinavčanov, Viničňanov,... zomreli v zajatí, v poľných nemocniciach, či doma, na následky vojnových útrap. Z Pezinčanov napríklad v zajatí zomrel Albert Benčúrik, Alojz Leev, Ján Vankovič, ktorý zomrel v moskovskej nemocnici, či Michal Čech, ktorý padol do zajatia po páde pevnosti Przemysl. Niektorí Pezičania však bojovali ďalej. A to nielen proti maďarským oddielom v zime 1918 – 1919 a počas bojov s Červenou armádou Maďarskej republiky rád v lete 1919. Bojovali aj na ďalekej Sibíri. A jeden z nich, Daniel Klasovitý, vojak 7. Tatranského streleckého pluku československých légií v Rusku, v Irkutsku dokonca položil svoj mladý život za vznik Československej republiky. Prvá svetová vojna to neboli len bojiská a vojaci, boli to tiež stovky a tisícky tragédií doma v zázemí. Do kontextu tragédie I. svetovej vojny zapadá aj zúfalá žiadosť Rudolfa Krupu, ktorý prosí, aby bol jeho najmladší syn Viliam zaradený na zafrontovú službu, pretože na fronte už má 5 ďalších synov. V podobnej situácii bol aj poľnohospodár Samuel
Wendl, ktorý žiadal pre svojho syna Samuela oslobodenie od vojenskej služby, pretože jeho ďalší štyria synovia bojujú na fronte. Do tej istej kategórie patria aj osudy rodiny Štefana Dubeka, ktorý poslal v roku 1918 na vojenské veliteľstvo žiadosť, aby jeho syn, vzhľadom na to, že mu už padli dvaja synovia, bol zadelený do služby v zázemí.
Je povinnosťou každého civilizovaného národa, aby si pripomínal každú vojnovú udalosť. A to nie pre jej väčší či menší význam alebo pre politický zisk, ktorý znamenala, ale pre to obrovské množstvo utrpenia, preliatych sĺz, ale najmä krvi. Pre každú jednu zbytočnú obeť.

Ohodnoťte článok: