Matke

Jozef Aulitis / Apríl 2006 / Prečítané 1480 krát

Do hlbín ti duše – s úctou – vchádzam
čerpať elán dennodenne, znova.
Bez hraníc je priestor v tebe, mama.
Ustálená vo mne tiež obnova

nádeje a isto v duchbystrosti,
vykráčať si svižne, bez brodenia,
brániť hnevu, aj skrivodlivosti.
Citové to vnemy neuzemnia.

Blahovôľa – terén našej sily.
Predurčuje vopred zacielením
polohových mét – a v každej chvíli
usmernením, ba ich zmohutnením.

Rozumom tak chápem: emotívnosť
do mysle nám vniká. Obojstranne.
Nezdolá ju žiadna nežičlivosť.
Bariéry, či zátarasy? – Márne!

Láska – dominanta nášho vzťahu.
Zreteľňuje jasne smerovania
cieľov skutočností – tých na prahu
súladov snáh, aj ich vzpružovania.

V účinných rozmeroch, vari s vervou
život vnímať chcem vždy existenčne;
vôľu mám ťa poctiť – detskou nehou.
Nech svet vníma srdce láskyplné.

Končí moja radosťchvíľa,
mamulienka – mne premilá.


Ohodnoťte článok: