Ako to vidia rodičia

Denisa Pikulíková / September 2005 / Prečítané 2084 krát
Život s postihnutým dieťaťom v meste je o niečo ľahší ako na dedine. V meste sa o takúto rodinu okolie nezaujíma, nepoznáme sa ani ľudia v jednom vchode. Mnohé staršie vybudované obchody, mestský úrad, pošta sú neprispôsobené vozíčkarom. Matka je potom nadmieru obmedzená, pretože nič nevybaví s dieťaťom a pokiaľ nemá starých rodičov, odnesie si to partner. Začarovaný kruh, ktorým trpí celá rodina. (Oceniť musím plaváreň, má dobrý prístup a často navštevujeme aj detské divadelné predstavenia).
Čo však vo väčších mestách chýba je pomoc rodičom od narodenia dieťaťa. Pedagogicko-psychologické centrá, kde rodičia nájdu mnohokrát nielen psychickú pomoc, ale i poradenskú, ohľadne diagnózy. Chýbajú odborníci pre prácu s nevidiacimi, hluchoslepými atď.
V Pezinku funguje ŠZŠ, ktorú navštevujú mentálne postihnuté deti, autisti a konečne už aj telesne postihnuté deti. Stále mi však chýbajú zariadenia pre ďalšie postihy, klub, prázdninové pobyty, opatrovateľská služba. Samozrejme absentujú rehabilitačné služby pre deti cez poisťovňu, pretože dieťa potrebuje denné intenzívne stimulácie (cvičenie, vodoliečbu).
Mnohí z rodičov si nevedia predstaviť, aký problém máme s celodenným zaopatrením počas prázdnin. V škole má dieťa svoj režim, kamarátov. Postihnuté dieťa nepustíte na ihrisko sa hrať samé, stále je len s rodičom a poväčšine samé. Starí rodičia si nezoberú takéto dieťa na týždeň na prázdniny a takisto rodina nemôže ísť na dovolenku podľa svojich predstáv. A práve pre pomoc či nepomoc rodiny vo vyššom veku mnohí rodičia volia internátne školy, napr. v Bratislave.
Život s takýmito deťmi je nadmieru náročný. Finančne, operácie, kúpele, rehabilitačné pobyty, pomôcky, ale i psychicky, pretože problémy vekom neustupujú skôr pribúdajú a rodičia nemajú priestor na zotavenie.

Ohodnoťte článok: