Móda našich starých mám

Mgr. Miroslava Sandtnerová / September 2005 / Prečítané 10767 krát
Módne hity sezóny sa stali pre nás úplnou samozrejmosťou a väčšina z nás sa usiluje byť „in“ podľa svojich možností a vkusu, či je to Pezinčan, alebo nie. Skúsme sa však pozrieť, ako to bolo s módou u nás v minulosti a pripomeňme si niektoré zaujímavosti z tejto oblasti. V mnohých odborných publikáciách sa môžeme dočítať, že ľudový odev Malokarpatského regiónu je variantom tzv. trnavského kroja. Pre laika je takéto konštatovanie síce zaujímavé, ale akosi málo konkrétne. Poďme si ho preto trochu objasniť.
Trnavský kroj zo Šenkvíc   Neďaleká obec Šenkvice, ktorá veľmi vzorne dbá o zachovávanie svojich tradícií, patrí odevom práve do trnavskej oblasti, rovnako ako Vištuk, Budmerice, Dubová a mnohé ďalšie (spolu asi 200 obcí). Na ženskom odeve neprehliadnete široké tacle, ktoré sú samostatnou odnímateľnou časťou rukávcov, zdobené jemnou bielou paličkovanou čipkou, prípadne hrubšou šitou čiernooranžovou čipkou. Šiju šenkvických dievčat zdobil krézel alebo obojek odnímateľný golier zdobený širokou paličkovanou čipkou. Kroje z celej trnavskej oblasti sú známe aj výšivkou na tyle, alebo tiež výšivkou zlatou a striebornou niťou na plátno rukávcov cez lepenku.
Na druhej strane napríklad vajzgrubské dzífčence mali vyšívané rukávce priamo na plátne tzv. retiazkovou výšivkou. Bez odnímateľných taclí a užší krézel, spravidla prišitý k rukávcom. Len dve drobnosti a rozdiel je očividný a samozrejme, že by sme odlišností našli i viac. Slovenský Grob, Chorvátsky Grob Vajnory, Viničné, Vinosady, niekdajšiu Cajlu a Pezinok spája v podstate rovnaký variant odevu, ktorý ako sme si už ukázali je od trnavského kroja predsa len odlišný.
Na tomto mieste by vari bolo vhodné povedať si čosi o význame slova „kroj“. Tento termín sa do nášho jazyka dostal až niekedy v druhej polovici 19. storočia najmä pod vplyvom propagácie, organizovania výstaviek čipkárskych prác a ďalších aktivít, pod ktoré sa podpísali predstavitelia vtedajšej českej a slovenskej inteligencie. Najmä ich zásluhou sa konali rôzne slávnosti, večierky a tanečné zábavy, na ktorých sa mala príslušnosť k slovenskému národu prezentovať „krojom“. Na tieto účely sa používali najhonosnejšie odevy, ktoré čerpali z ľudového prostredia, ale mali skôr podobu kostýmov a neboli teda ľudovým odevom v pravom zmysle slova.
Kroj z Cajly  Niektorí odborníci v tejto oblasti sa pojmu kroj zámerne vyhýbajú, pretože nie je dostatočne výstižný. Pre laika teda platí: nie je kroj ako kroj a bolo by prinajmenšom odvážne myslieť si, že ženičky nosili všetky tie krásne výšivky a čipky napríklad pri práci na poli či vo vinohrade.
Krásu odevu našich predkov, ako aj ich vkus dnes máme možnosť sledovať prevažne na krojoch z medzivojnového a povojnového obdobia, staršie sú zachované len veľmi zriedka. Ak si uvedomíme, že centrom Malokarpatskej oblasti boli v minulosti tri mestečká Svätý Jur, Pezinok a Modra, je celkom pochopiteľné, že tradičný odev sa vytratil pomerne rýchlo najmä z malomestského prostredia a zachoval sa len vo vidieckych lokalitách. Pre náš región nebola typická domáca výroba textílií, používali sa pomerne drahé kupované materiály, len čipky a výšivky na kroj sa vyrábali doma. Obyvatelia spomínaných miest a okolitých dedín hojne využívali služby kadlecov, kožušníkov, krajčírov a niekde dokonca i profesionálnych vyšívačiek.
Zaujímavé je tiež sledovať postupné zmeny v tradičnom odievaní v priebehu 20. storočia. Rukávce sa postupne začínajú meniť na blúzky, či jupky, sukne strácajú pôvodnú formu, počet spodníc sa zmenšuje, odev sa stáva praktickejším a menej honosným.
V medzivojnovom období si mnohí pamätníci vybavujú čosi ako slovenské šaty. Nosili sa pri významných príležitostiach v živote rodiny, na slávnostné sväté omše alebo na púte. Slovenské šaty boli však už modernejším variantom tradičného odevu a ich názov pravdepodobne súvisí so snahou odlíšiť ich od nemeckého tradičného odevu. Analogicky sa podobný variant vyskytoval aj v mužskom odeve, kde sa stretávame s pojmom slovenská košeľa. Stratila už typické regionálne znaky, rukávy má zúžené ukončené manžetami a farebnú výšivku v tvare obdĺžnika na hrudi. Najsúčasnejšou podobou výzdoby mužských košieľ boli náprsenky taktiež v tvare obdĺžnika, ktoré sa priheftli na bielu košeľu.
O tom, že Nemci žijúci v minulosti v tejto oblasti jej v mnohom vtlačili svoju pečať niet najmenších pochýb, čo však nie je dodnes celkom známe, je výzor a konkrétne pomenovania jednotlivých častí ich tradičného odevu. Po druhej svetovej vojne bola veľká časť Nemcov žijúcich na našom území odsunutá do Nemecka a túto kapitolu svojej kultúry si zobrali so sebou, preto o nej dnes vieme len veľmi málo a môžeme sa len domnievať a predpokladať ako asi sa obliekali obyvatelia Limbachu, či časti Grinavy.
V zbierkach Malokarpatského múzea v Pezinku sa okrem iných zaujímavých predmetov súvisiacich s tradičnou kultúrou a históriou nášho regiónu nachádza aj pomerne početná zbierka ľudových odevov a textílií. A nie sú to len kroje slávnostné, zdobené precíznou rukou čipkárok a vyšívačiek, ale i pracovné kroje z konopného plátna, obrusy, kútne plachty a rôzne doplnky k odevu.
Zozbierané predmety sú dôkazom umu a zručnosti ich tvorcov. Je zrejmé, že nie na všetky príležitosti sa nosil rovnaký typ odevu a jeho výzdoba v minulosti súvisela s tým, kam bol určený. Ak sa napríklad chcete dozvedieť, ako sa obliekalo na tanec, príďte sa pozrieť na výstavu s názvom Pred muziku, ktorú pre našich návštevníkov otvoríme 16. septembra 2005 pri príležitosti Vinobrania v Pezinku.
...čaká na vás ľudová hudba, krézle, tacle a mnoho iných zaujímavostí...

Ohodnoťte článok: