Sedem vinohradníckych nožíkov a hlinená zásobnica

Peter Wittgrúber / September 2005 / Prečítané 1914 krát
Víno a vinič patria od nepamäti k symbolom Malokarpatského regiónu. Dnes už nevieme s určitosťou povedať, kedy sa začal vinič pestovať v priestore Pezinka a celého Malokarpatského regiónu. Podľa niektorých historikov môžeme za prvý doklad vinohradníctva v našej oblasti a na Slovensku vôbec pokladať nález siedmich vinohradníckych nožíkov a hlinenej zásobnice na víno z hradiska Molpír pri Smoleniciach, ktorý môžeme zaradiť do 7. – 6. stor. p.n.l. Intenzívnejšie sa pestovaniu viniča na našom území začali potom venovať až Rimania, resp. členovia rímskych vojenských posádok na Limes Romanus. Archeologické nálezy a písomné pramene z nasledujúcich období dokladajú tradíciu pestovania viniča aj po zániku Rímskej ríše a príchode Slovanov na územie Slovenska.
Nositeľmi stredovekej vinohradníckej tradície na našom území však boli až nemeckí hostia, ktorí sa začali v Uhorsku usádzať za vlády kráľa Štefana I. Avšak prvé písomné pramene o pestovaní viniča a výrobe vína na území dnešného Pezinka máme až z konca 13. storočia. Z roku 1295 pochádza dohoda, ktorú uzavreli grófi Kozma a Pavol s Trnavčanmi, z ktorej je zrejmé, že obyvatelia Trnavy majú už dlhší čas vinohrady v pezinskom chotári. Dohoda bola v podstate urovnaním dlhoročného sporu o výške poplatkov z vinohradov. Na jej základe mali Trnavčania platiť pezinským grófom ročne 120 viedenských denárov za celý vinohrad, 60 za polovičný a 30 za štvrtinový. Okrem toho mali v čase oberačky a veľkonočného pôstu zaplatiť od celého vinohradu ďalšie štyri viedenské denáre, od polovičného dva a od štvrtinového jeden. Ďalej platili v priebehu roka z titulu tzv. hôrneho práva dva okovy vína a dva viedenské denáre a 6 denárov mýtneho za každý sud vína, ktorý povezú z pezinských vinohradov.
V nasledujúcich obdobiach písomné správy o pezinskom vinohradníctve pribúdajú. Na ich základe môžeme povedať, že "zlatý vek" zažíva vinohradníctvo v Pezinku v 16. – 17. storočí, keď sa zakladá veľa nových vinohradov. O spôsobe zakladania nových viníc svedčí zápis mestskej rady zo 6. 5. 1617. V ňom sa píše:
"bolo rozhodnuté ohľadom Cröfftov (Grefty), alebo tzv. Nových vinohradov, že celý kopec sa má po novom nazývať Neuberg. Celý vinohrad (Gebürg) je od 1. januára 1617 na sedem rokov, t.j. do 1. 1. 1624 oslobodený od platenia poplatkov. Potom sa má z neho platiť: z každých 10 siah jeden okov vína ako hôrne. Jednotlivé časti vinohradu majú byť však hneď popísané pereckým súdom a riadne zaznamenané a spolu s ostatnými včlenené do hôrneho." Hôrne z pezinských vinohradov bolo v tom čase jedným zo základných príjmov mestečka a neskôr slobodného kráľovského mesta Pezinok.
S pezinským a malokarpatským vínom vôbec sa postupne rozbehol široký obchod. Ako nám dokladajú nálezy mincí, pezinské víno bolo obchodným artiklom takmer v celej Európe. Veď len poklad mincí, ktorý našiel v roku 1937 vo vinici Ludwiga Wittgrúbera Martin Hacaj obsahoval 350 mincí z 58 vtedajších štátov a území Európy. Od druhej polovice 18. storočia nastáva pozvoľná stagnácia a úpadok pezinského vinohradníctva, ktorý vyvrcholil na prelome 19. a 20. storočia epidémiami perenospóry a filoxéry. Slávu pezinského vinohradníctva dočasne obnovili za prvej ČSR viacerí pezinskí vinohradníci a vinári. Obzvlášť veľkej obľube sa tešilo víno Pezinský samotok, ktoré malo údajne chuť podobnú chuti tokajského vína. Po ďalšom období úpadku pezinského ale aj slovenského vinohradníctva spôsobenom druhou svetovou vojnou a nasledujúcimi udalosťami, môžeme dnes s radosťou skonštatovať, že nastáva čas, keď pezinské vinohradníctvo a vinárstvo opäť hrdo zdvíha hlavu a naše víno si nachádza cestu na stoly milovníkov tohto malokarpatského tekutého zlata.

Ohodnoťte článok: