Zlatý vek pezinského vinohradníctva

Petra Pospechová, Peter Wittgrúber / September 2003 / Prečítané 1931 krát
História pestovania viniča a dorábania vína v Pezinku i v celej Malokarpatskej oblasti siaha do dávnej minulosti. Vinohradníctvo a vinárstvo významnou mierou ovplyvňovalo hospodársky i politický život v Pezinku. Vinohradníctvo malo v minulosti osobitné postavenie v štruktúre cechov a poľnohospodárskej výroby, bola to špecifická poľnohospodárska práca, ktorá v sebe zahŕňala aj prvky remeselnej výroby.
Pravdepodobne už v roku 1494 založili pezinskí vinohradníci bratstvo, resp. cech Slávne Bratstvo cechu vinohradníckeho, na čele ktorého stál vinohradnícky majster, nazývaný aj pereg. Úrad perega, dozorcu vinohradov v chotári Pezinka, je známy z písomných materiálov už z 13. storočia. Pereg mal vo vinohradoch približne také isté právomoci ako richtár v Pezinku. Zodpovedal za všetko dianie v pezinských viniciach. Okrem iného sa musel starať o čistotu studní a ciest medzi vinohradmi, pokutoval zlodejov, stanovoval dennú mzdu pre kopáčov a v prípade potreby zodpovedal za špeciálny dozor nad robotníkmi vo vinohradoch. Peregovi v jeho práci vo vinohradoch pomáhali tzv. hájnici, ktorí strážili vinice od jari do jesene.
Pezinok mal aj osobitného správcu mestských vinohradov a mestských pivníc s vínom. Aj keď jeho oficálne pomenovanie bolo "staviteľ vinohradov", neskôr sa zaužívalo pomenovanie pivničný majster. Okrem neho v meste pôsobil aj tzv. vyťahovač sudov (Fassziehermeister). Jeho úlohou bolo sprostredkovávať predaj vína kupcom z Poľska, Čiech a Sliezska, ale tiež zisťovať u pezinských vinohradníkov množstvo dorobeného vína, z ktorého sa potom odovzdával cirkevný desiatok a vopred stanovený poplatok do mestskej pokladnice. Na zisťovanie množstva vína v sudoch mu slúžila špeciálna palica, tzv. vizír, podľa ktorej sa vypočítavalo množstvo vína v jednotlivých sudoch. Až v roku 1856 bol v Pezinku zriadený ciachový úrad, ktorý zodpovedal za evidenciu objemov jednotlivých sudov, ale tiež za správnosť ostatných mier a váh používaných v Pezinku.
Prvé zachované vinohradnícke stanovy v Pezinku pochádzajú z roku 1585. Privilégiom Mateja II. z roku 1615 získal Pezinok viničné právo, ktoré umožňovalo mestu každoročne vyberať od majiteľov vinohradov v chotári Pezinka dávku z vinohradníckej úrody. Vyberala sa v mušte, pričom kritériom pri jej určení nebol výnos, ale plocha vinohradu. Mesto takto získalo pravidelný príjem vo víne, ktorý spolu s úrodou v mestských vinohradoch predstavoval hlavné zdroje mestského hospodárenia s vínom. Dopĺňal ich ešte príjem vína ako cirkevného desiatku, ktorý si mesto prenajímalo od ostrihomského arcibiskupa. Privilégium Mateja II. pamätalo aj na to, aby sa mestské víno, ale aj víno mešťanov mohlo speňažiť. Mesto a mešťania dostali v okruhu právomoci Pezinka právo výčapu, panovník si tiež vyhradil právo vyčapovať ročne 100 okovov vlastného vína, rešpektoval však cenu určenú mestom. Zaviazal sa tiež, že v čase fungovania mestskej viechy sa jeho víno čapovať nebude.
Ďalším opatrením, ktoré podporovalo odbyt pezinského vína bol zákaz dovozu cudzieho vína do Pezinka. Platil pre všetkých mešťanov a obyvateľov mesta. Tieto výsady by boli len málo platné, keby susedná Cajla, poddanská dedina pezinského hradu, predávala víno lacnejšie. Preto privilégium Mateja II. nariadilo obyvateľom Cajly čapovať víno za takú istú cenu ako v meste. Okrem toho sa do Cajly nesmelo dovážať cudzie víno a v čase vyvesenia pezinskej mestskej viechy bolo čapovanie vína v Cajle zakázané.
Skutočný rozkvet zaznamenalo vinohradníctvo pod Malými Karpatmi v rokoch od druhej polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia. Obsadením južných častí Uhorska Turkami sa stratila konkurencia lacných južných vín a ďalším postupom tureckého panstva do centrálnych oblastí kráľovstva získala malokarpatská oblasť takmer monopolné postavenie v pestovaní viniča a dorábaní vína. Vytlačenia Turkov z Uhorska, obnova ekonomiky Dolnej zeme, drastické zničenie exportných možností do Pruska, Sliezska a Poľska, prekážky zo strany Rakúska pri vývoze vína do nemeckých oblastí a nasýtenosť domáceho trhu boli faktory, ktoré v 18. storočí ukončili obdobie rozkvetu malokarpatského vinohradníctva.
Zachované mestské zápisnice zo 17. storočia sú priam popretkávané informáciami o pezinských viniciach a vinohradníkoch. Avšak aj mnohé chotárne názvy, ktoré používajú dnešní Pezinčania na pomenovanie niektorých lokalít v meste a jeho okolí pramenia z oveľa staršej vinohradníckej tradície. Názov Grefty bol známy už v roku 1617, keď mestská rada rozhodla o premenovaní Greftov alebo Nových vinohradov na Neuberg. Rovnako tak mnohé ďalšie názvy, ako napr. Öden, inak aj Diely, Altenberg (Stará Hora), Mitterberg (Stredná Hora), Mügl (Nígle), Hafferberg, Eierbach, Seberacker (Žobráky) či Eichenberg sú svedectvom slávnej éry pezinského vinohradníctva.

Ohodnoťte článok: