Poprava Dominika Virgoviča

František Somorovský / Marec 2003 / Prečítané 2322 krát
Nemá žiadne jubileum, ale chcem aby sa spomienky dostali na papier. Mám sedemdesiatku a bojím sa, že ak by som čakal na jeho okrúhle jubileum, už by nemal kto písať. O koho ide? O Dominika Virgoviča, občana Grinavy, ktorého nemeckí fašisti 6. februára 1945 obesili za dedinou. Vraj bol partizán.

   Začiatkom februára spomínaného roku zastala v Grinave kolóna nákladných áut, z ich korieb povyskakovali akísi nemeckí vojaci. Ich uniformy boli síce sivé, ale nie veľmi sa podobali nemeckým.
O čosi neskôr chodil po domoch bubeník, gazdom oznamoval, koľko vojakov bude u nich bývať. Lebo vlasovci si musia u nás oddýchnuť. Nám do jednoizbového bytu pridelili troch. Boli to mladí chlapci. Atmosféra v domácnosti bola studená a napätá. Otec mi hovoril, že sú to vraj Rusi - Ukrajinci, ktorí bojujú s Nemcami proti svojim. Táto informácia vytvorila medzi nami a nanútenými hosťami múr nedôvery.
Večer sa u nás zastavil Dominik Virgovič. Mamenka uvarili vína, chlapi si sadli za stôl, popíjali a rozprávali sa. Dominik Virgovič okrem iného vlasovcom hovoril, že my Slováci sme všetci partizáni, ponúkol sa im, že keď by chceli, odvedie ich k partizánom. Víno začalo účinkovať. Otec si zachoval zdravý rozum. Tvrdenie D. Virgoviča obrátil na žart a povedal: "Ide sa spať!".
Vojakom v kuchyni rozprestrel na dlážku dva otepy ražnej slamy, my sme odišli do vedľajšej izby. Spoločne sme sa nahlas pomodlili večernú modlitbu a išli si ľahnúť. Nemohli sme zaspať. Z kuchyne sa ozýval tichý a clivý spev. Vojaci spievali ich piesne.
Ráno ma zobudil špľachot vody, zbieranie slamy z dlážky a vôňa kávy. Po raňajkách mi to nedalo, a spýtal som sa: "Sťopa", ten najvyšší z nich sa tak volal, "prečo bojujete proti svojim?" Chlapi sa pozreli po sebe a oslovený si hlboko vzdychol. Vzápätí začal hovoriť: "Keď Nemci prepadli Ukrajinu, boli sme vojaci. Všeličo nám chýbalo. No najmä zbrane. My sme mali kone a vozy. Nemci autá a tanky. Proti tankom sa nedalo s vintovkou. Nemci mali všetkého, no najviac ostnatého drôtu. Na ich príkaz sme museli oplotiť veľké plochy, kam nás nahnali pod holé nebo. Nemali sme čo jesť, objavil sa týfus, dyzentéria, chlapi zomierali od hladu. Po nejakom čase sa objavili v tábore vojaci v uniformách, aké máme my. V jednej ruke bochník voňavého chleba, v druhej štangľa salámy. Kto sa prihlási do našej ukrajinskej armády, dostane jesť. František, ty nevieš, čo je hlad. Nevieš, čo to je, keď máš od hladu pred očami tmu. Nikto nerozmýšľal. Každý siahol po jedle. A tak sme tu. Nemci nás nasadzujú na najťažšie úseky frontu. Zozadu na nás striehnu esesáci, spredu do nás strieľajú červenoarmejci. Neberú nás do zajatia, na mieste nás strieľajú."
Táto výpoveď vojaka zborila bariéru, ktorá bez nášho pričinenia medzi nami vyrástla. Zrazu to boli chlapci, akoby naši, už sme sa ich nebáli. Smelo sme im hovorili, že čakáme na Rusov, aby oslobodili Slovensko. Sťopa s kamarátmi začali pomáhať otcovi, narezali sečku pre kravu, narúbali dreva, pretáčali víno a vymývali sudy. Nikto nepredvídal, aká hrôza nás čaká na ďalší deň.
Navečer ďalšieho dňa preletela dedinou správa, že vlasovci urobili u Dominika Virgoviča domovú prehliadku a odvliekli ho do majera, kde ho vyšetrujú. Prečo?
Vraj sa ponúkol vlasovcom, ktorí u neho bývali, že ich odvedie do hôr. Tí sa rozhodli pribrať ešte ďalších kamarátov. Stanovili si odchod o jedenástej v noci. Útek z armády považovali za možnosť zachrániť si život. Verili, že ak by sa im podarilo padnúť do zajatia Američanom, tak vojnu prežijú. Našiel sa však zradca. Niekto zo skupiny vlasovcov akciu oznámil veliteľovi. Ten nariadil domovú prehliadku u Virgoviča a jeho odvlečenie. V jeho byte našli bubienkový revolver. To bolo vo frontovom pásme životu nebezpečné. Mučili ho a týrali celú noc i na druhý deň. Chceli vedieť, kde sú partizáni, a kto v dedine má ešte zbraň. Vybili mu zuby, vytrhali nechty. Rozhodli sa ho obesiť.
Šibenicu pripravil nemecký občan Grinavy Gustáv Schmidt. Za dedinou, v smere na Svätý Jur,
rástla hruška, cez jej rázsochy položil guľaté drevo, na ktoré pripevnil povraz so slučkou.
Popravený Virgovič visel na šibenici celý ďalší deň. Vraj na výstrahu ostatným. Táto otrasná správa obletela celé okolie. Ľudia prichádzali pešo, na bicykloch, zastavili sa pri popravenom, niektorí sa len prežehnali, iní sa aj pomodlili.
No to nebola jediná poprava. Takto bol odsúdený aj vojak, ktorý organizoval útek. Ako všadeprítomní chlapci, sme zaznamenali pohyb ozbrojených vojakov, viedli spútaného človeka. Neďaleko sme sa ukryli a pozorovali sme, ako odsúdencovi omotali hlavu akousi bielou handrou. Potom nastúpilo popravčie družstvo. Zaznel povel a zahrmela salva. Vlasovec však nepadol. Veliteľ popravčieho družstva nato vytiahol pištol a z bezprostrednej blízkosti odsúdencovi strelil do hlavy.
Ani ho nepochovali na cintoríne. Jeho hrob bol za cintorínom v poli, tam kde je dnes Cintorínska ulica.
Po prechode frontu, hneď na tretí deň vytvorená ľudová milícia zastrelila Gustáva Schmidta. Stalo sa to v bezprostrednej blízkosti hrušky, ktorá sa stala šibenicou pre Dominika Virgoviča. Nedopriali mu ani odpočinok na cintoríne. Pochovali ho v priekope povedľa neho.
A čo vlasovci? K Američanom sa nedostali, kdesi pri Prahe ich dorúbali kozácke šable.


Ohodnoťte článok: