Chvíle s ujom Augistnínom Štohlom

sr. Terézia Baroková / September 2002 / Prečítané 1397 krát
Dnes si už atmosféru totality nevieme dobre predstaviť. Pre tých, ktorí ju neprežili je úplne cudzia a aj my, ktorí sme v nej prežili väčšiu časť života sme radi, že môžeme na ňu zabudnúť. Jej tlak sme cítili už v škole. Môcť chodiť na náboženstvo bolo vlastne šťastie i odvaha. Rodičia i deti museli prekonať určité odsudzovanie prostredia i strach, že neskôr budú znášať neblahé dôsledky, ako napríklad, že sa deti nedostanú na strednú a už vôbec nie na vysokú školu. Rodičia, ktorí sa odvážili chodiť do kostola, nemohli väčšinou počítať so žiadnym zodpovedným miestom alebo postupom v zamestnaní. A ak sa niekto odvážil hovoriť o Bohu, spomínať ho v prednáškach a to ešte mladým ľuďom, mohol počítať s väzením. Boli i viaceré prípady "náhodnej" smrti.
   V takejto atmosfére sme sa ako mladí ľudia pýtali, ako to vlastne s Bohom je. Potrebovali sme sa rozhodnúť pre určitý smer v živote. Vyrastali sme v rozpore, keď rodičia nám hovorili a učili nás niečo iné ako škola. Potrebovali sme si však sami ujasniť, kde je pravda. Aj mnohí kňazi v tomto čase zostali radšej v úzadí, mnohí, ktorí mali viac odvahy už nemohli hovoriť. Pre nás to však bol čas, keď sme odpovede potrebovali.
A práve v tejto atmosfére a v tomto čase sa našiel niekto, kto hľadal spôsob, ako priblížiť Boha mladým ľuďom. Ujo Gusto, ako sme vtedy volali Augustína Štohla, neskôr tajne vysväteného kňaza, nás zavolal na prednášku do kláštora. Nesmeli sme však o tom hovoriť. Iba tým, ku ktorým sme mali dôveru, sme šepkali, kedy a kam majú prísť.
Dodnes si pamätám na niektoré jeho výroky. Napríklad: "Vy neviete čo je sloboda, vy ste ju nezažili." Až vtedy som si začala uvedomovať, že stav, v ktorom žijeme, nie je normálny, že existuje aj niečo iné.
Ujo Gusto vymyslel aj iný originálny spôsob, ako s nami hovoriť o Bohu. Zavolal nás do hôr na výlet. To bolo určite menej "nebezpečné" ako prednáška o Bohu. A cestou po našich Karpatoch nám mohol nenápadným a prirodzeným spôsobom rozprávať. On sám mal veľmi rád prírodu. Vedel ju obdivovať, tešiť sa z nej a hlavne vidieť za ňou jej úžasného Tvorcu. A my sme sa to učili od neho. Cestou sme sa mohli niečo pomodliť i dozvedieť prirodzeným spôsobom základy duchovného života. Aby sme v tomto duchovnom raste mohli pokračovať, založil i oficiálne Oddiel vysokohorskej turistiky. Naučili sme sa v ňom naozaj základné veci z turistiky i z horolezectva, čo sme neskôr využívali i na dlhších výletoch v horách po celom Slovensku, hlavne vo Vysokých Tatrách, na čo sme sa vždy nesmierne tešili. Že to bolo spojené i s duchovným programom, bolo pre nás úžasnou samozrejmosťou.
Takto sme sa zoznámili i s don Štefanom Sandtnerom, saleziánom, ktorého ujo Gusto prizval s nami na túry, na ktorých aj on využil čas na to, aby nám všeličo vysvetlil.
Ujo Gusto myslel aj na to, aby nás nevzdialili od Boha nevhodné zábavy, či diskotéky. Robili sme si ich sami, spolu s ním a učili sme sa i zabávať kresťanským spôsobom. V našej skupine vzniklo i veľa kresťanských manželstiev a ich deti sa dnes znovu schádzajú pri kostole a hľadajú svoju vlastnú cestu k Bohu.
Ujo Gusto hovoril o Bohu s takou istotou, že mi pomohol nájsť odpovede vo vzťahu k Bohu. Celkom iste to bol on, kto mi pomohol rozhodnúť sa v tomto dôležitom čase nasmerovať svoj život k Bohu, i napriek silnému tlaku zvonku. Pochopila som, že Boh je a že je dôležitý! Že život s ním je akoby úžasné dobrodružstvo, je obrovské obohatenie nášho vnútorného života, je neustále hľadanie, pri ktorom objavujeme to, čo sme nehľadali, ale čo je oveľa krajšie, ako to, čo sme hľadali.
Dnes, keď už mám väčšiu časť života za sebou, som veľmi vďačná a šťastná, že som si vybrala tento životný smer!


Ohodnoťte článok: