Piata krížová výprava do Svätej zeme

Peter Wittgrúber / August 2002 / Prečítané 2505 krát
Neoddeliteľnou súčasťou európskych dejín je aj obdobie krížových výprav do Svätej zeme, ktorých cieľom bolo oslobodenie Kristovho hrobu v Jeruzaleme z rúk pohanov a jeho následné udržanie kresťanmi. Menej známy je už fakt, že na krížových výpravách sa významnou mierou podieľalo aj Uhorské kráľovstvo a teda aj Slovensko. A neboli to len jednotlivci, či malé skupiny.
Počas tretej krížovej výpravy, ktorej vodcom bol slávny rímsko-nemecký cisár Fridrich I. Barbarosa vyslal uhorský kráľ Belo III. do Svätej zeme vojenský oddiel, ktorému velil kráľov mladší brat Gejza. Je pravdepodobné, že v tejto vojenskej jednotke boli aj bojovníci z územia dnešného Slovenska. V rámci 5. krížovej výpravy je už účasť Slovákov, ale najmä Pezinčanov neodškriepiteľná. Krížovú výpravu vyhlásil v roku 1213 pápež Inocent III. bulou Quia maior. Zámienkou na jej vyhlásenie bolo opevňovanie hory Tábor v tesnej blízkosti Jeruzalema moslimami.
Účasť na výprave, ktorej začiatok bol stanovený na 1. júna 1217 prisľúbili aj rytieri a panovníci Uhorska a Rakúska. Uhorský panovník Ondrej II. sa spočiatku zdráhal pripojiť k tým, ktorí prijali kríž, no neskôr ho politická situácia v Uhorsku i na blízkom východe a najmä pápežovo presvedčovanie donútili, aby sa ku krížovej výprave pridal. Na finančné zabezpečenie výpravy nariadil Ondrej II. zavedenie mimoriadnych daní, ktoré sa dotkli všetkých obyvateľov Uhorského kráľovstva. Ondrejove križiacke vojsko malo podľa kronikára Tomáša Splitského viac ako desaťtisíc jazdcov.
Ondrej pôvodne plánoval ísť po súši, smerom na Konštantínopol, no neskôr svoje rozhodnutie zmenil a rozhodol sa vyplávať s flotilou lodí zo Splitu, kam dorazil na čele uhorského vojska 23. augusta 1217. Po krátkej zastávke uhorskej výpravy na Cypre sa celé križiacke vojsko zhromaždilo v polovici októbra v Akkone. Okrem uhorského panovníka sa na 5. krížovej výprave zúčastnili rakúsky vojvoda Leopold VI., bavorský vojvoda, cyperský kráľ a jeruzalemský kráľ. Uhorského kráľa Ondreja II. sprevádzalo množstvo významných hodnostárov krajiny. Spolu s panovníkom odišli z Uhorska rábsky biskup Peter, jágerský biskup Tomáš, taverník (vysoký uhorský hospodársky kráľovský úradník) Dionýz, hlavný stajník Demeter, hlavný koniar Ladislav, dvorský kancelár Hugerinus, Rathold, syn palatína Jula, župan Mikuláš a najmä župan Šebuš zo Svätého Jura a Pezinka, syn nitrianskeho župana Tomáša.
Na základe informácií, ktoré máme o vojenstve tej doby môžeme predpokladať, že sa družina Šebuša zo Sv. Jura a Pezinka skladala z 50 - 200 vojakov. Vzhľadom na to, že sídlom Šebušovho panstva boli hrady v Pezinku a Jure môžeme takmer s istotou povedať, že prevažnú časť Šebušových vojakov tvorili vojaci z posádok práve týchto hradov. Počas Ondrejovej prítomnosti vo Svätej zemi križiacke vojská podnikli tri bezvýznamné výpravy, v období po sviatku Všetkých svätých 1217 do Nového roku 1218. Uhorský kráľ sa zúčastnil iba na prvej z nich.
Križiaci sa vydali na cestu v piatok 3. novembra 1217. Vojsko zamierilo na juhovýchod, prešlo cez vrch Gelboa a dostalo sa do Betánie, kde stál moslimský tábor. Križiakom sa ho podarilo obsadiť bez boja. Potom prekročili rieku Jordán a putovali po Galilei, východným pobrežím Genezaretského jazera, pričom si prezerali miesta pôsobenia Ježiša Krista a nakoniec sa cez Galileu vrátili do Akkonu. Priviedli so sebou niekoľko zajatcov.
Sultán al-Adil zatiaľ vyčkával v Ajlune, pripravený odraziť útok na Damask, a svojho syna al-Mu´azzama poslal kryť Jeruzalem. V ďalších dvoch výpravách mal rozhodujúce slovo jeruzalemský kráľ Ján. Pokúsil sa zaútočiť na horu Tábor, ale neúspešne. Nasledujúci útok križiakov smeroval opäť do Galiley, ale nič nepriniesol. Asi na Nový rok malá skupinka uhorských križiakov bez súhlasu kráľa naplánovala lúpežnú výpravu do Bekay no takmer všetci zahynuli v búrke, keď prechádzali cez Libanon.
Ondrej sa neskôr vrátil do Akkonu a rozhodol sa odísť späť do Uhorska. Odišiel aj napriek napomenutiam patriarchu a bol exkomunikovaný. Časť uhorského vojska však zostala vo Svätej zemi a neskôr sa zúčastnila na obliehaní Damietty (máj 1218 - november 1219). Jednou z obetí tohoto boja bol rábsky biskup Peter.

Ohodnoťte článok: