Vinárstvu venovali kus života

Milan Oravec / September 2001 / Prečítané 3782 krát
Začiatkom augusta sme sa stretli na besede s troma starými pezinskými vinohradníkmi a vinármi. Našimi hosťami boli Michal Matiašovský, Karol Čech a Michal Rajner. Debata sa uskutočnila v príjemnom prostredí súkromnej pivnice M. Matiašovského. Na stole bolo pripravené vynikajúce víno, rozvoniavali čerstvé pagáče, nevšednú atmosféru vytvorila horiaca sviečka. Ideálne miesto na besedu i únik pred horúcimi lúčmi slnka.

   Mnohí z vás isto našich spolubesedníkov poznáte, ale predsa len ich krátko predstavíme:

   MICHAL MATIAŠOVSKÝ (80) - pochádza z vinohradníckej rodiny. Podľa rodokmeňa sa vinohradníctvom a vinárstvom zaoberajú už takmer tristo rokov. Ich vína poznali aj na kráľovskom dvore. Majú svoj rodinný erb. Bolo ich päť detí, z nich dve zomreli. Brat odišiel študovať do Viedne teológiu, on so sestrou ostali doma vinohradníčiť. Mali jeden a pol hektára viníc. Diaľkovo absolvoval vinársku školu.

KAROL ČECH (80) - pochádza zo starej vinohradníckej rodiny. Čechovci prišli do Pezinka ako českí exulanti po tridsaťročnej vojne. Mal dvoch súrodencov, jeden z bratov zomrel. S druhým pomáhali rodičom vo vinohradoch. Vlastnili 1,75 ha viníc, keď sa oženili každý dostal kúsok vinohradu. Spolu s manželkou robili na svojom do roku 1958, keď vstúpili do družstva. Na družstve robil ako vinohradnícky technik - skupinár.

MICHAL RAJNER (75) - taktiež má vinohradnícky pôvod. Pochádza z piatich detí. Mal dvoch bratov a dve sestry. Bratia odišli študovať, jeho si otec nechal doma. Keď vzniklo družstvo, stal sa jeho členom. Na družstve mu ponúkli možnosť doplniť si vzdelanie na Vinohradníckej škole v Modre. Ešte počas dvojročného štúdia, ako 33-ročný, sa oženil. Na pezinskom družstve bol vinohradníckym technikom, ovocinárom a istý čas i zootechnikom.

Ako vyrobiť a udržať kvalitné víno?
M. Matiašovský: - Predovšetkým treba udržiavať v čistote sudy. Musia byť vypláchnuté, nesmú chytiť plieseň ani zápach. O pár dní po vypláchnutí sa musia zasíriť. Aj v pivnici musí byť stopercentná čistota. Treba dávať veľký pozor, aby sa do kontaktu s muštom a vínom nedostali hlavne cestovinové výrobky. Víno potrebuje neustálu starostlivosť. Dnes je zaužívané stáčanie vína ihneď po jeho vykvasení, ale kedysi sa vždy stáčalo až po Vianociach. Víno sa nechávalo dlhšie na "matke". Aj dnes keď robím omšové víno, nestáčam ho dva-tri mesiace. Toto víno má celkom inú chuť. Je pravda, že kedysi po liadkových postrekoch to bolo iné, dnes sú už chemikálie na ošetrovanie hrozna oveľa účinnejšie, časť z nich sa môže dostať do vína. Dôležité je aj to, aby víno bolo uložené vo vhodnej pivnici, a aby sud či fľaša boli vždy doliate.


M. Rajner: - Ešte je dôležité, aby vinár aspoň každých 14 dní víno ochutnal. Lebo víno je ako dieťa, treba sa mu neustále venovať, treba sa s ním maznať.


M. Matiašovský: - To je pravda, drevené sudy víno vstrebávajú, takže ho treba pravidelne dolievať. Nuž a pritom ho aj ochutnať.


M. Rajner: - Teraz sú i takí vinári, čo vedia urobiť víno za pomoci chémie aj v pivnici. Je to však čosi neprirodzené a samozrejme nezdravé, aj preto potom často na druhý deň z takého vína bolí hlava.

Kde sa rodilo najkvalitnejšie hrozno?
K. Čech: - Najkvalitnejšie vína boli z viníc na Starých horách, v Solnom, Mitterbergoch, Porcifoloch, tam kde dlhšie svieti slnko. Druhotriedne boli Grefty, Honcnalky, Horáre, Šicle, Narpochy. Najnižšia kvalita bola vo Vimpergoch. Hovorievalo sa, že o Grefty sa v šenkoch hrávali aj karty.
M. Matiašovský: - V pezinskom chotári najrozšírenejšími odrodami boli Veltlínske ružové skoré a neskoré, Rizling rýnsky, Veltlínske zelené, Burgundské, Tramín a Silván. Na Starých horách rizling dosahoval cukornatosť aj 24 stupňov.

Kedy sa začal prisládzať mušt?
M. Matiašovský: - Keď som bol ešte chlapec chodili po vinároch kontroly, vtedy sa víno nesmelo prisládzať. Komu našli prisladené víno zobrali mu ho a dali do pálenice. Keď našli vodnár, vypustili ho v komore. Za to dávali aj vysoké pokuty. S prisládzaním vín sa začalo až vtedy, keď sa začalo s fľaškovaním. Víno, keď nemá požadovanú cukornatosť a
neobsahuje potrebné množstvo alkoholu, chytá birzu a kazí sa.
M. Rajner: - Keď sa začalo s prisládzaním muštov, tak chodil po vinároch tzv. financ, ktorý dozeral na dosládzanie. Museli sme nasypať do kadičky potrebné množstvo cukru a on napustil do nej mušt. Pamätám si, aké mal z toho môj otec obavy, snažil sa rýchlo odobrať ešte z toho nezaliateho cukru, bál sa, že víno bude sladké a pokazí sa mu.
M. Matiašovský: - Ale bol aj rozdiel v cukornatosti hrozna. V štekových vinohradoch 1 x 0,70 metra boli vyššie sladkosti hrozna. Veď čo bolo vtedy na desiatich pňoch, teraz je na jednom. Kvantita je, ale kvalita nie.

Michal Rajner:
VÍNO JE AKO DIEŤA, TREBA SA S NÍM MAZNAŤ

Práce vo vinohrade
M. Rajner:
- Na to, aby ste urobili dobré víno, treba zdravé hrozno. Vyžaduje si to celoročnú starostlivosť o vinohrad. Včas urobiť postreky, obrobiť zem, vyhnojiť. Ak si niekto myslí, že kvalitné víno dopestuje v zanedbanom vinohrade sa veľmi mýli. Každé tri-štyri roky treba vinohrad vyhnojiť. Málokto to dnes zo súkromníkov robí.
M. Matiašovský: - Kedysi sa cez zimu chodilo do vinohradu regulovať. Do jarkov sa navážal hnoj. Robilo sa každý boží deň, keď nebola nejaká metelica. Vinohradníci nemali voľný čas nikdy. Dôležité sú aj postreky. V lete sme striekali s modrou skalicou a vápnom, proti múčnatke so sirkovým kvetom (mletá síra). Podstatné bolo vždy včas postriekať. Keď prišla v noci búrka a do troch dní ste nepostriekali, už proti skaze nič nepomohlo. Pamätám si, jedenkrát tri dni pršalo. Otec povedal, ideme striekať. A urobili sme dobre, vtedy mali úrodu hrozna v Pezinku len šiesti vinohradníci. Kto okamžite nestriekal, tomu sa hrozno pokazilo. Dnes sú už postreky účinnejšie, ale aj tak je včasný postrek dôležitý.

Pezinské viechy
M. Matiašovský:
- V Pezinku boli kedysi viechy na siedmich uliciach, tam kde bývalo najviac vinohradníkov. Na každej ulici mohli byť otvorené dve viechy, tieto sa každé dva týždne menili. Vinohradnícke ulice boli: Svätojurská (Bratislavská), Kupeckého, Štefánikova, Zámocká, Pekárska (Rázusova), Hrnčiarska a Kláštorná (Holubyho). Keď sa otvárali viechy, z tehelne, kde pracovalo vtedy 700 ľudí, vyšli na ochutnávku dvaja vyzvedači. Navštívili niekoľko viech, tam kde bolo najlepšie víno, mohli potom majitelia očakávať početnejšiu návštevu tehliarov. Títo keď zapadli do viechy, si rozkázali priniesť okrem fertálu vína (14 litrov) aj dve-tri husi. Štvrťka husi stála vtedy 4 koruny, bežný denný plat týchto zamestnancov bol 12 korún. Víno z dreveného fertálu si naberali do trojdecových pohárov. Keď im víno chutilo, tak si z neho zobrali ešte za krhlu do roboty.
K. Čech: - Najsmädnejší bývali peciari. Keď išli z roboty zastavili sa na tzv. slovenské poldeci, čo bol pollitrák vína.
M. Rajner: - Keď sme spomínali ten fertál, tak bolo známe, že ten, kto sa chcel stať členom trogárskeho spolku musel zaplatiť fertál vína.

Hájnici vo vinohradoch
M. Matiašovský:
- Voľakedy boli v pezinských vinohradoch šiesti hájnici. Dvaja celoroční a štyria sezónni. Platilo ich mesto, z daní, ktoré vybrali od vinohradníkov. V chotári sa nekradlo ako dnes. Ľudia sa hájnikov báli. Pritom, okoloidúcim dovolili odtrhnúť si jeden či dva strapčeky hrozna. Keď však niekoho zbadali s košom, vtedy už mal problémy.
M. Rajner: - Najlepší hájnici boli pytliaci, tí mali ozajstný rešpekt. Čo im dalo družstvo?
K. Čech: - Aj keď nemáme dobré spomienky na to, ako nás nátlakovo presviedčali na vstup do družstva, ono nás vlastne zbavilo driny. Zo začiatku to bolo ťažké, ale zvykli sme si. Keď sme boli súkromníci, tak sme nastupovali do roboty o piatej ráno a večer ešte o desiatej sme museli doma kravy napájať. Na družstve sa začínalo o pol ôsmej, do vinohradu nás odviezol autobus a o pol štvrtej prišiel po nás. V družstevných vinohradoch sa rozšírili riadky na tri metre, aby ich mohli obrábať traktory. Predtým sme to všetko museli robiť ručne. Škoda ale, že pri budovaní nových vinohradov sa prispôsobovalo výlučne našej mechanizácii, napr. v Nemecku sú užšie traktory a tak šírka riadkov stačila len 1,6 - 2 metre.
M. Rajner: - Myslím si, že na družstve nás naučili robiť. Kedy by sme boli takto prebudovali naše vinohrady. Väčšia pozornosť sa venovala i hnojeniu, na hektár viníc sme tam dávali desať metrákov priemyselných hnojív.
M. Matiašovský: - Bola to veľká chyba, že po skončení totality sa naše hospodárstvo nepozdvihlo, ale ho nechali upadnúť. Čo mali družstvá povýšiť, oni ich rozpustili. Aj keď som nerobil na družste, v tých počiatkoch prišli za mnou, či by som nešiel ku ním štepiť, že to nemá kto robiť. Vlastne ma k tomu donútili, inak by ma, ako som sa neskôr dozvedel, boli z Pezinka vyviezli. Štepy sa mi podarili.
Potom chceli, aby som prevzal celé vinohradníctvo na majetkoch po Nemcoch. Keď som išiel po ulici, ľudia na mňa div nepľuli, že ich chcem ako prvý zapredať. Nechal som sa ovplyvniť a ponuku som odmietol. To som však nakoniec veľmi ľutoval, lebo tí, čo ma odhovárali, boli v družstve medzi prvými a ja som musel ísť robiť do tehelne do jamy, medzi väzňov ako civil. Neskôr ma vyhlásili za vatikánskeho špióna (dopisoval som si s bratom z Viedne) a odsúdili ma na sedem rokov s výkonom trestu na Pankráci. Prepustili ma však skôr.

Ako to vidia dnes?
M. Rajner: - Ja hovorím, že malovýroba nemá budúcnosť. Tí, čo si pobrali späť vinohrady, sú už deti pôvodných majiteľov, nie sú to odborníci a nemajú ani záujem, aby vinohrady trošku vybudovali. Väčšina z nich chce tieto vinohrady len využiť.
K. Čech: - A tí väčší vinohradníci, nemajú vinohrady zas scelené. Ťažko tam môžu robiť výsadbu a komplikuje im to aj obrábanie.

Na záver niečo veselšie...
M. Rajner:
- V pezinskom katastri boli chotáre Krava a Teľa. Krava bola tam ako sa išlo na Staré hory, pod ňou nižšie bol chotár Teľa. Keď zmrzol vinohrad v dolnej časti, sa hovorilo: teľa zmrzlo pod kravou.


Ohodnoťte článok: