Ocenené práce v literárnej súťaži o Cenu primátora 2001

August 2001 / Prečítané 1608 krát
MILAN LUPA


Spod odkvapu
Nechcem byť zlý
ten najhorší

čo sa kĺže po ľudských
hroboch
a srdciach nevinných

som zmätený
a stojím na váhach
chcem všetko napraviť

neviem bežať
s prosbou o pomoc
ani nehybne ležať

nech ma roztrhajú

som len zbabelec
s náhodou v rukách
a magnát
čo ropu bez ostychu
vylieva

chcem mať pokoj
a prázdny stôl
bez tanierov - zbytočne zavadzajú

potrebujem seba a ju
žiadnu servítku
žiadne poznačené karty
len čistú vodu
a číru hlavu

Prosím počkaj
budeš sa usmievať

Pes
Pes často myslel na svoju kosť
na svoju milovanú kosť
z nedeľného obeda
Miloval ju ako srsť ktorá mu už
od staroby vybledla
Pes smútil trúchlil a zúril
kvôli kosti ktorú tak miloval
ktorú zo sklerózy kdesi v záhrade
zakopal

ZUZANA PAULOVÁ


Fliačik tušu

Čože robíš? Bdieš, či snívaš,
Keď sa zamyslene dívaš
Na čierny fliačik tušu.

Má tvar srdca, znaku lásky,
Len tohoto slova vnímaš hlásky,
Máš trochu chorú dušu.

Nie veľmi, iba trošinku,
Lebo zvládneš hoc aj hodinku
Hľadieť do prázdna.

Na čo myslíš, na svet, lásku,
Školu, prácu, sedmokrásku?
Odpoveď je otázna.

Tvoja choroba je láska,
Nenápadná jako maska
Na maškarnom bále.

Ale maska sa dá zložiť,
Navždy do vitrínky vložiť
A lásku cítiš stále.

 

 


 

 

Z priestorových dôvodov sme nemohli uverejniť všetky ocenené práce. Podrobnú správu o súťaži sme priniesli v Pezinčanovi č. 6.

 


 

KATARÍNA BOČEVOVÁ


Prepadák bez sedadiel

Všetko čo cíti sa nedá vpísať do príbehu bez nadpisu, lebo možno niekde pokračuje.
Vlastne končí niečo, čo začalo pomaličky dýchať.
Ale každý koniec, je začiatok niečoho nového.
Síce už nie v takej podobe a s tými istými hercami, ale bude to ten istý príbeh.
Príbeh, kde bude hrať hlavnú úlohu láska.
Či opätovaná, to nik netuší, lebo scénarista je sám osud a režisér život.
To oni riadia to divadielko, ktoré hráme tak nevedomky a ľahostajne.
Vstupenky sú nepredajné, veď kto by si kupoval lístok do neexistujúceho hľadiska bez sedadiel.
Tak toto je časť príbehu bez nadpisu. Vypredaný prepadák bez sedadiel.
Zatiahnite oponu, potlesk doznie v ozvenách. Ba smiech, čo smeje sa nad hercom, ktorý skončil nezačatú sezónu.
Nepredajné, vypredané.

Tam niekde v diaľke kráča ona, hľadá javisko, kde jej dovolia aspoň na chvíľu zahrať príbeh o skutočnej láske podľa jej scenára.
Tam niekde v diaľke možno kráča nádejná herečka.


LÍVIA KĽÚČIKOVÁ

Niekto ako ja

Žila som normálnym životom dospievajúceho dievčaťa. Aj keď to bude znieť chválenkársky, môj školský prospech bol na veľmi dobrej úrovni. Veď prečo by aj nie. Odmalička ma vychovávali perfektní rodičia, ktorých činy pramenili z lásky. Okrem jedného dňa. Bol to deň, keď akoby sa pomiatli a rozhodli sa, že si adoptujú nejaké dieťa. Nezaháľali a dali sa do toho. Po tom, čo som sa tú somarinu dozvedela, som sa nahnevala a začala pevne dúfať, že sa im to nikdy nepodarí. Snažili sa však príliš na to, aby im odmenou bola ničota. A tak...prišla ona. Rodičia si adoptovali dievča, ktoré bolo rovnako staré ako ja.
"Naďa, toto je Ivana a oddnes bude s nami. Pevne verím, že budete spolu vychádzať," prehovorila mama hneď po Ivaninom príchode. Bola som rozladená a hlavne nahnevaná na svojich, donedávna úžasných rodičov.
"Ako mi také niečo mohli spraviť?" pýtala som sa už miliónkrát od jej príchodu. Od začiatku som bola presvedčená, že zaujme moje miesto. No nebudete to mať zase až také jednoduché.
"Som rada, že som tu. Konečne niekam patrím."
"Len si tým nebuď až taká istá, aj tak si tu iba dočasne," odsekla som jej, aj keď potichu, ale s istou aroganciou, keď vykladala svoje veci v mojej izbe. Naši totiž rozhodli, že ak budeme mať spoločnú izbu, skôr si na seba zvykneme. Odkedy mali potvrdené, že určite príde, pribudlo do mojej izby veľa vecí a z veľkého letiska sa stala malopriestorná miestnosť plná harabúrd.
"Chutí ti, Ivana?"
"Áno, pani Alena." Pani Alena, aké detinské. Mama navrhla toto primitívne oslovovanie, vraj: "Aby si Ivanka zvykla." Príšerné. No šťastím je, že ju neoslovuje mama. To by ma iste zabilo. "Zajtra ti Naďa ukáže školu a zavedie ťa do triedy. Budete spolu v jednej triede. Volala som s riaditeľkou, všetko je vybavené.
"Ja? Prečo ja? Veď ja chodím do školy s Idou, Denisou a Lukášom a nemyslím, že sa im bude páčiť. Prečo by nemohla ísť sama? Mne je ukradnutá!"
Mama si neodoprela reagovať na moje slová.
"Naďa, prestaň sa správať ako malá. Veď je to tvoja sestra."
"No to určite! Pokiaľ viem, odmalička som jedináčik."
"Ale vždy ti to prekážalo."
"To je moja vec." Prudko som vstala a vybehla hore na poschodie do svojej izby. Neskôr sa dovliekla Ivana a išli sme spať.
"Ty krava, aspoň keď spíš by si mi nemusela liezť na nervy," osopila som sa na Ivanu hneď po tom, ako nás ráno prebudil budík.
"Celú noc si chrápala ako nejaký starý chrchlák," vybehla som na ňu len tak zo zlosti, napriek tomu, že vôbec nechrápala.
"Prepáč!" Ivana sa cítila previnilo. Bola to padavka. Pekne ju v škole strápnim. Určite sa rozplače a odíde od nás.
"Kto to je?" spýtala sa ma Ida, keď sme šliapali do školy.
"Jedna čudáčka, ktorá sa nám chce votrieť do rodiny," prehodila som protivnú poznámku. Ivana to počula. Jemne jej skrivilo tvár a robila sa, že nad tým uvažuje.
"Ivanka a čože, si hladná?" nadhodila som podfarbeným hlasom, vzala som jej chlieb, ktorý jej pripravila moja mama a vyhodila som ho von oknom.
"Len buď hladná ďalej!" precedila som cez zuby a šla svojou cestou.
"Čau, Naďa. Pôjdeš dnes von?" Tie slová, tak krásne znejú od môjho havranieho chlapca. Čierne vlasy, padajúce mu do čela, ho robili neuveriteľne sympatickým.
"Pravdaže. Kedy ťa mám čakať, Marcel? Len čo som utíchla, prešmykla sa popri mne Ivana a...
"Moja biela blúzka. ty sprostá, obliala si mi najkrajšiu blúzku!" Áno, presne tak. Ivana schytila džús a pomstila svoj hlad tak, aby to videli všetci.
"Hups! Sorry. To som ale nešika." Všetci sa začali smiať. Aj Marcel. Cítila som sa hrozne nepríjemne.
"Chceš vojnu, budeš ju mať," vyhlásila som a od tej chvíle sme sa s Ivanou navzájom ponižovali, zhadzovali, ba niekedy aj bili.
"Zober si radšej kuklu, aby si si to rande aspoň trochu užila. Keď pôjdeš bez nej, zľakne sa a hneď zdrhne," zapárala do mňa Ivana ešte v ten večer, práve keď som sa chystala na stretnutie s Marcelom. Inokedy zasa o tom istom. Mali sme telocvik a ja som strelila Ivane loptu rovno do tváre. Mala moncla ešte dlho potom. Najlepšie bolo, že rodičia nič netušili, naopak, mysleli si, že som sa umúdrila a Ivanu konečne prijala. Figu borovú. Raz, keď Ivana nedávala pozor, naliala som jej preháňadlo do čaju. Smola. Skončila v nemocnici. Ó, asi som nemala dávať celé kvapky naraz...
Nuž čo, stalo sa. Naši sa o tom dozvedeli a dali mi zaracha. Čo ma prekvapilo, bolo to, že Ivana po návrate nebola vôbec napálená.
"Ty si asi myslíš, že si na svete len ty," začala tónom, ktorý by sa ani ako tón nedal definovať.
"Podľa čoho ma súdiš? Nič o mne nevieš." Prešiel už mesiac, odkedy prišla k nám, no ešte som jej nedovolila, aby ma poznala.
"Máš všetko a nedovolíš nikomu ani len siahnuť na svoje veci. Máš fantastických rodičov, ale nikomu nedovolíš, aby mal tiež takých. Máš okolo seba plno priateľov, ale nikomu nedovolíš, aby to boli aj jeho priatelia. Si sebecká!"
"Tak ty si sa rozhodla, že ma budeš posudzovať?! No to je úžasné! A čo mi o mne ešte povieš?"
"Keby si chcela, bola by si iná. Oveľa lepšia. Ja som, na rozdiel od teba, nemala rodičov. Dali ma do decáku, len čo som sa narodila. Nikdy som nemala vlastnú hračku a nikdy som nemala žiadnu blízku osobu. Keď som sa dozvedela, že ma chcú adoptovať nejakí rodičia, ktorí majú doma rovnako staré dievča, hneď som pomyslela na krásne kamarátstvo dvoch dievčat. Verila som, že nájdem konečne domov a šťastie. No keď som prišla sem, zistila som, že to bolo len moje zbožné želanie, že skutočnosť je oveľa iná..."
Začala plakať.
"Idem von," oznámila som po tom, čo mi opísala svoj žiaľ. Nebudem predsa plakať s ňou. To by bolo hlúpe. Prešlo mnoho dní a my sme sa úplne ignorovali. Ja som tým začala a ona opakovala. Vo svojom vnútri som však stále uvažovala nad tým, čo v ten večer povedala. Vôbec som neverila, že budeme raz priateľky. Až jedného dňa...
"Bude to stoosemdesiatštyri dvadsať." Práve som sa chystala zaplatiť, keď v tom...
Zistila som, že nemám peniaze. Ale ako je to možné?
"No tak. Kde to viazne?" spýtala sa nervózne predavačka. Už som jej chcela začať vysvetľovať, že mi musel peniaze niekto vziať, keď prišla pomoc. Niekto, kto stál za mnou, vyložil na pult požadovanú sumu. Bola som zachránená. Ale kto to bol? Zvrtla som sa a predo mnou stála Ivana.
"Ďakujem!" usmiala som sa na ňu, lebo má práve vytrhla z poriadnej kaše.
"Mala by si ešte raz premyslieť, či mať sestru nemá i kladné stránky."
"Určite nad tým pouvažujem." O týždeň, hneď po príchode zo školy, bežala som do izby. Ivana sedela za písacím stolom a práve počítala zložitý príklad.
"Myslíš, že by sme to mohli skúsiť znova? Vieš, veľa som premýšľala." Pristúpila som k stolu, kde mi bol odpoveďou úsmev. Nastavila som ruku na priateľský stisk a prehovorila: "Ja som Naďa a budem sa snažiť byť tvojou kamarátkou." Ivana chvíľu nehybne sedela, istotne premýšľala, no o chvíľu vstala.
"Ja som Ivana a budem bojovať o to, aby som sa stala tvojou sestrou."
Odvtedy z nás bola nerozlučná dvojica. Onedlho sme si začali hovoriť sestry a ja som prišla na to, že som po takom niečom odjakživa túžila.


Ohodnoťte článok: