ZA PAVLOM GODOVIČOM

Juraj Bindzár / Október 2000 / Prečítané 1677 krát
  Dostalo sa mi tej cti napísať pár slov na rozlúčku nášmu Pavlovi. Mám túto smutnú povinnosť. Opustil nás v poslednom septembrovom týždni a bolestne nás všetkých prekvapil. Smrť zaskočí vždy.
Pezinčania, najmä tí starší, si iste spomenú na veľkú pekársku godovičovskú rodinu i na všetko to príkorie, ktoré musela po dlhé roky boľševického panovania znášať. Nechcem sa tu rozpisovať o Pavlovom osude politického väzňa a človeka kruto prenasledovaného režimom. Pavel by si to neželal, lebo keď sa udeľovali pocty a rozdeľovali zásluhy a metále, postával v kúte.
Vy čo ste ho poznali a mali ste ho radi, venujte mu, prosím, tichú spomienku. Ďakujeme vám.
Česť jeho pamiatke!

Pavol Godovič
Mám čo mám

Mám koňa čo ma nosí,
mám bacil čo ma hlodá,
mám strážcu čo ma nedá.
Odetý som a nie bosý...

Otvoril som, pátram kto si,
zradený som, zradcu hľadám,
oko privriem, občas rosí
náruč chladne, vráta vrzli.

Zotmelo sa neotváram.

17.12.1997


Ohodnoťte článok: