O CENU PRIMÁTORA MESTA PEZINOK

September 2000 / Prečítané 1864 krát
V apríli t.r. sme uverejnili v našich novinách vyhodnotenie literárnej súťaže O cenu primátora mesta Pezinka, ktorú už siedmykrát usporiadal mestský úrad. Len pripomenieme, že do súťaže bolo prihlásených 70 prác v kategóriach próza a poézia a najúspešnejší autori boli ocenení 14. apríla na slávnostnom vyhlásení výsledkov.
Do tohto čísla sme vybrali práce štyroch ocenených autorov.


LENKA ŠUŠOLOVÁ
                      Túžba
Nevidieť západ slnka v očiach dieťaťa,
nenechať žiť svoje vlastné tiene,
nemusieť si srdce zaplátať
a v dlaniach nemať sny nesplnené,

Chcieť od života, aby bol lepší,
aby bol lepší, aby bol fajn,

mať páskou prelepené oči
a zobúdzať sa do bielych rán...

Mať krásny život.
Veď prečo nie?!
Ale, je to iba - snívanie.

              Tajomstvo
Povedz svetu, čo ťa trápi,
aj keď sa to práve nehodí.

Aj tak - kým to dopovieš,
vietor ti to sfúkne do vody...


MILAN   LUPA
          Jedine vám (ženám)
Ďakujem ti Adam že si rebro dal
že v narkóze spánku si netušil
čo Boh vykonal

Žehnám vám básnikom na stokrát
že byľ pri prašnej ceste
ste povýšili na ruží brokát

Nečudujem sa vám mužná tvrdá mlaď
že pri pohľade na ten nežný kus krásy
sa dokážete tak nevinne červenať

Rozum sa mi zastavuje
keď počujem ten nežný-bezmocný krik
bil by som toho vraha čo ho kuje

Veď pozrite sa vôkol seba
mohlo by to byť?
Svet bez toľkej krásy?
Nie! Nevedeli by sme si bez nej život predstaviť

                       Premena
Je mi zle
zle zo všetkého
s čím som si dral ruky
kvôli čomu som prežil
tak zbytočné muky

Viem že nemá zmysel
triasť si ruku s beznádejou
už som ju videl
a nechce sa mi prechádzať jej bledou alejou

Načo stavať nové mosty
zo starých tehál
Načo hľadať v ruinách skvosty
Stačí len stúpiť na druhý pedál

Hľa v diaľke aký jas
žeby jas starej slobody?
Cítim ako do mňa prichádza zas
Pozri čo má v koši
Vonia to ako sladké plochy

Neviem ako chutia
no som rád, že dýcham
krajšie myšlienky mi hlavu mútia
rád sa však v nich pokochám


LUCIA BANIČIAROVÁ

Krádež
Je sobota, trištvrte na jedenásť. Práve ležím pred televíziou a pozerám asi takýmto spôsobom: ovládačku držím v ruke, ukazovák pravej ruky mám položený na tlačidle, ktorým sa prepínajú programy a neúnavne robím túto veľmi delikátnu úlohu, aby som zistila, kde je najlepší program - program najviac lahodiaci môjmu oku. Nič som nevnímala, taká som bola sústredená na tie pohyblivé obrázky. Myslela som, že ma z tohto opojenia nič nepreberie. Keď tu zrazu. Započula som buchnutie. Určite to bola brána. Až toto moje myšlienky navrátilo do skutočného sveta. Chvíľu som sa spamätávala. Keď som sa prebrala úplne, preľakla som sa. Najprv som nevedela, čo to znamená. Predpokladala som, že sa ku nám dobýja nejaký votrelec. Táto teória sa mi zdala absurdná, takže som sa hlasno rozosmiala. Vtedy mi to došlo. Signalizovalo to, že sa mama vracia z obchodu. Preto som rázne vstala a ozlomkrky utekala ku bráne, aby som mame pomohla s nákupom. Rozbehla som sa. Zastavila som až pred mamou. Pozdravila ju a zobrala jej dve tašky. Kým sme prišli do kuchyne, Hany stačila mamu celú oblízať, od hlavy až po päty. Od radosti, že prišla konečne nejaká obeť, nás obe takmer zhodila. Tak na nás vyskakovala.
Prišli sme do kuchyne, tašky automaticky položili na lavicu a postupne začali všetok tovar vykladať na stôl. Hany medzitým, ako sme vyťahovali nákup, túžobne pozerala s očami plnými nádeje, že niečo dostane, prosila o svoj prídel. Keď však zistila, že tentokrát vyjde naprázdno, rozhodla sa konať na vlastnú päsť. Preto začala pomaly pobehovať okolo stola a zisťovať, aká jej obľúbená dobrôtka je najlepšie prístupná. Dobre vyšlo veľa vecí, avšak najprístupnejšia sa jej zdala moja neúdená parenica. Chmatla svoju korisť do papule a potajomky, veľmi potichúčky, ju odnášala. Mala smolu. Môj brat Rudo, ktorý práve prichádzal dnu, si všimol, že tá "ochechula" niečo ukradla a teraz si to odnáša do svojho úkrytu, kde to mienila zjesť a nikomu neplánovala nechať. Hany, dúfajúc, že si ju Rudy nevšimol, pokračovala vo svojej púti. Asi už myslela na to, ako si pochutí, pretože, keď jej to Rudo zobral z papule, zostala dosť prekvapená a zarazená. Sklamane sa na neho pozrela a išla si ľahnúť na svoje najobľúbenejšie miesto - pod stôl.
Takto sa skončila prvá Hanina krádež. Bola nevydarená. Len dúfam, že tie nasledujúce, ak nejaké budú, sa skončia podobne.


LÍVIA  KĽÚČIKOVÁ

Tak beží život
Kvôli mojim chorobám ma často varovávali starí rodičia. Predovšetkým prababina poznala také "babské" medicíny, ktorými mi vedela vždy pomôcť. Bola to bystrá a pracovitá osôbka, vždy s poučením na jazyku. Od malička ma učila pestovať si vzťah k zvieratkám. Pamätám sa, že som si neraz ublížila nožom alebo strúhadlom, keď som im pripravovala jedlo. Raz, keď sme išli kŕmiť kačky, niečo som si všimla. Jedna z tých prekrásnych kačiek krívala. Mykla som babinu: "Babi, tá kačenka kríva."
"Ukáž, pozriem sa na ňu," reagovala. "Máš pravdu, kríva, lebo má vytknutú nohu."
Babinka a ja sme neváhali a dali sa do práce. Mojou úlohou bolo zohnať väčšiu kôpku slamy a babinka si zobrala na starosť liečivé prípravky. O chvíľu som doniesla slamu a nastlala som ju do osobitnej priehradky. Babinka sa dorútila s nadšením: "Verím, že toto bude tá pravá a účinná masť pre nášho pacienta."
Na perfektne vystlané a príjemne teplé miesto sme položili ešte vystrašeného tvora. Ošetrovali sme mu vytknutú nohu deň čo deň. Vedeli sme, že ju treba vyliečiť, ale nezabudli sme ani na ostatné zvieratá. Každé ráno som sypala sliepkam trocha zeliny so šrotom a čo ostalo, išlo morkám. Nášmu pacientovi sa uľavilo už po pár dňoch. Za necelý mesiac si naša kačička spokojne pobehovala po záhrade...
To všetko sa stalo, keď som bola malá. Ten bezstarostný život bol fajn. Ale čas ubiehal a mojej babinke sa pohoršilo. Najprv to nebolo také zlé, veď čo už ona všetko preskákala, ale nakoniec musela ísť do nemocnice. Avšak, ani tam sa jej stav nezlepšil. Po dlhých úvahách a neustálych prosbách sme ju zobrali domov. Časom sa jej bolesť zväčšovala a telo ochablo. Za tri mesiace už nebola schopná sa postaviť. Oco robil čo mohol. Zháňal lieky, robil šoféra. Mne vždy prischlo upratovanie a mama rozveseľovala babinku. Časom stará mama už ani nespávala a cez víkend som mala spolovice babinku na starosti ja. Cítila som akýsi odpor k práci, ktorú mi pridelili. Raz dokonca nechcela, aby ju banánom kŕmila stará mama, ale ja. Vtedy som to nijako zvlášť nevnímala. Mama odišla na mesiac na liečenie, takže som bola s babinkou viac. Tri dni po maminom príchode z liečenia dokonala...
Navečer naši odišli zariadiť pohreb. V ten večer som plakala. Bola to rana pod pás. Prababinka už nie je... Chodili sme sa za ňu modliť. Na pohrebe som videla jej nehybné biele telo. Spala. Nevyronila som ani slzu. Nie preto, že by som ju nebola mala rada, ale preto, lebo som nevedela, ako reagovať. Až teraz, deväť mesiacov po pohrebe zisťujem, že poznať ju, bolo najväčšie šťastie v mojom živote. Ďakujem Bohu, že som sa mohla o ňu starať, že som ju mohla kŕmiť, že som ju dokázala rozveseliť. Teraz, po jej smrti je dom taký prázdny. Keby sa to ešte raz vrátilo, tak by som jej oplatila to, ako dobre sa o mňa starala, keď som bola malá. Škoda, že som nemala takú moc, aby som ju mohla vyliečiť, ako ona to malé káčatko, i keď som sa snažila dávať jej k silným liekom i veľa lásky.


Ohodnoťte článok: