Ťahanice o limbašské lesy spestrovali mestečku Pezinok aj grófovi Pálffymu

Február 1999 / Prečítané 2589 krát
      Gróf Mikuláš Pálfy toho v živote nedosiahol málo. Slušné vzdelanie, celý rad vysokých štátnych hodností, závideniahodný majetok. Na rozdiel od niektorých slávnych predkov však nezbieral vavríny v bitkách, ani sa nepohrúžil do plodnej literárnej činnosti. Mikuláš Pálffy si našiel úplne iný koníček. Náruživo ničil duševné zdravie svojmu slabšiemu susedovi, malebnému malokarpatskému mestečku Pezinok, vtedy známemu pod názvom Bazin. Pezinčania nemali na susedov šťastie. Predtým to boli svätojurskí grófi, potom Štefan Illešházi a teraz Pálffyovci. Napreik rozpínavým a neústupným susedom si sympatické mestečko postupne vydobilo nezávislosť a konečne od roku 1647 si chcelo užívať postavenie slobodného kráľovského mesta. Chcelo, ale neužívalo. Zo svojho sídla na Červenom Kameni ho totiž jastrabím okom pozoroval hašterivý gróf a v pravú chvíľu mu s rozkošou pripomenul, že to nebude mať až také jednoduché. Príčin na roztržky sa našlo vždy dosť, najvďačnejšie však boli ťahanice o limbašské lesy, ktoré dovtedy užívali obidve strany. Pálffy odrazu vyhlásil, že drevo sa v tejto hore rúbať nebude a Pezinčania dohnali celú záležitosť až pred Ferdinanda III. Darmo sa podľa kráľovho rozhodnutia prácne vymedzovali chotárne hranice, ani potom sa nezhody nevyriešili. Nová zmluva z roku 1650 určila, že palivové drevo sa môže rúbať voľne, ale stavebné len na grófovo povolenie. Mier netrval dlho. Nahuckaní pálffyovskí hájnici škodili mešťanom, kde sa dalo a sám Mikuláš skúšal všetky prostriedky na zneistenie húževnatého súpera. Keď zajal štyroch občanov Pezinka priamo na území mesta, uhorská komora a kráľ mali zase čo riešiť. Dohody sa podpísali, ale Pálffy si z nich veľa nerobil.  Prítomnosť nepríjemného suseda pocítilo mesto mimoriadne pálčivo v roku 1679. Pri požiari vtedy väčšina domov zhorela a potrebné drevo na stavbu domov mu, samozrejme, gróf zakázal rúbať. Mikuláš Pálffy zrejme zle znášal nezávislé postavenie Pezinka. Keď raz v roku 1657 prišiel s rodinou a služobníctvom k zatvorenej mestskej bráne, nepočkal, kým mu otvoria, ale dal ju jednoducho vylomiť. Slovom, každý musel vedieť, že malokarpatským kráľom je práve a jedine on. Pezinačania to samozrejme pocítili ako hlbokú urážku namierenú proti svojim výsadám a vec postúpili prešporskej kapitule. A stále dokola...
Branislav Chovan
Sme 6.2.1999

Ohodnoťte článok: